Tlačiť balvan hore kopcom

„Môžeme byť radi, že čosi také vôbec existuje,“ je veta, ktorej obmeny sa v prostredí kultúry používajú na neutralizovanie kritiky kultúrnych inštitúcií, ktoré sa zdajú príliš krehké na to, aby jej čelili, resp. aby si vôbec mohli dovoliť sa ňou zaoberať. Vzhľadom na status Slovenskej národnej galérie ako najdôležitejšej galérie výtvarného umenia na Slovensku je to absurdná myšlienka, ale aj na túto štátnu inštitúciu sa vzťahuje, že „môžeme byť radi, že čosi také vôbec existuje“. Film Pozor, padá SNG! jednoznačne potvrdzuje prevalentné presvedčenie slovenskej kultúrnej obce, že štát sa v lepšom prípade o kultúru nezaujíma, v horšom (aktuálnom) prípade ju aktívne likviduje ako nebezpečného názorového oponenta. Fungovanie štátom zriaďovaných kultúrnych inštitúcií nie je samozrejmosťou, čo opakovane pripomína napr. situácia slovenskej Kunsthalle, ktorej posledný performatívny program pre verejnosť sa uskutočnil 14. 2. 2024. Dokument Pozor, padá SNG! dokazuje, že kultúra často stojí na jednotlivých osobách a ich sebapotláčaní a oddanosti projektom – ak má spomínaný film nejaké posolstvo, dovolím si ho identifikovať takto. 

Pozor, padá SNG! sleduje riaditeľku galérie Alexandru Kusú, ako naviguje strastiplnú rekonštrukciu Slovenskej národnej galérie. Kusej boj za budovu alebo možno skôr boj s budovou dopĺňa spomínanie Vladimíra Dedečka, architekta ikonického premostenia pôvodného barokového nádvoria a prístavby k pôvodnej budove, na stavebný proces. Lena Kušnieriková a Jana Durajová začali nakrúcať na podnet od Kusej pred desiatimi rokmi ešte ako študentky bratislavskej Vysokej školy múzických umení (VŠMU). Vladimír Dedeček na začiatku spomína svoje problémy s chrbtom, ktorý sa pod vplyvom ubiehajúcich rokov čoraz viac ohýba. Zo záberov postupne mizne digitálny šum, obraz sa čistí a s ním aj priestory galérie – následne sa premieňajú na stavenisko. Nadšená Kusá prechádza pomedzi ťažké stroje a kopy sutiny a teší sa, že stavenisko má svoju vlastnú veľkú jamu – čo vytvára dojem, že ani v tejto fáze úplne neverí tomu, čo sa deje. Predchádzalo jej totiž niekoľko rokov odkladania rekonštrukcie, na ktorú počas vlád rozličných garnitúr akosi stále nebolo možné nájsť dostatok zdrojov. „Možno keby som sa dorevala pred ministrom,“ konštatuje Kusá. 

V Premostení sa medzičasom rozpadala už aj tak zle postavená strecha, odpadávali kusy omietky a diela, ktoré sa nachádzali v depozitári prístavby, sa ničili v priestoroch s neregulovanou teplotou a vlhkosťou. Príbeh rekonštrukcie je tiež príbehom o nestabilite slovenskej politickej situácie v priebehu rokov, čo ilustrujú reportáže televíznych novín s meniacimi sa ministrami kultúry, ktoré sú štylizovane vsunuté do rámov obrazov v depozitároch pomocou špeciálnych efektov. Zdĺhavosť fázy pred začatím stavby dobre ilustruje anekdota Kusej, ktorá hovorí, že keď sa prvýkrát začalo rozprávať o rekonštrukcií, kúpila si stavbársku prilbu, pretože si nechcela požičiavať špinavé prilby priamo na mieste. Vozila ju v kufri auta tak dlho, až sa zmenili normy a expirovala. Kusá sa poučila a s kúpou ďalšej čakala až do chvíle, keď boli všetky zmluvy podpísané.

Nerada by som sa zasekla pri opise absurdnej situácie okolo rekonštrukcie SNG, čo je elegantná možnosť, ako sa vyhnúť kritike tohto v istom zmysle vzácneho filmu – robí kultúre na Slovensku službu už len tým, že existuje. Film zobrazuje daň, ktorú si stavba vyberala na rodinách Dedečkovcov a Kusých. Režisérkam sa podarilo podchytiť analógie medzi situáciami oboch rodín: Dedečkova manželka Oľga pracovala v SNG ako kurátorka v čase, keď sa stavalo Premostenie podľa Dedečkovho plánu – Martin Kusý a Pavol Paňák vyhrali architektonickú súťaž na prestavbu galérie v čase, keď Alexandra Kusá v galérií pracovala ako kurátorka, no tá trvala tak dlho, že sa medzičasom stala riaditeľkou. Dedeček dramaticky opakuje, že galéria mu zničila život a manželstvo – Vladimír aj Oľga ťažko niesli, že sa stavba neustále menila a že jej realizácia čelila viacerým konštrukčným problémom. Kusá si od pracovného tlaku neustále uľavuje sarkastickými poznámkami, no kritické slová vzápätí zľahčuje a ubezpečuje publikum, že na rekonštrukcii jej veľmi záleží. Synekdochou jej úsilia sa zdá scéna, v ktorej Kusá v galérií vyberá uschnuté listy zo svokriných jazykov, pretože – ako sama naznačuje – nikto iný by to neurobil. 

Silnú stránku filmu a zároveň aj jeho slabinu predstavuje charizma jeho účinkujúcich. Kusá aj Dedeček v dokumente pôsobia ako bystrí ľudia, ktorí príliš nefiltrujú to, čo povedia. Dedeček svoju stavbu nazýva „tvarové hurá“ a Kusá v ťažkej chvíli naznačuje, že by jej dobre padlo len tak sa rozbehnúť po ulici a kričať. Film pristupuje k výpovediam účinkujúcich nekriticky, užíva si ich formu a príliš nehľadá iné významy než tie, ktoré dostane priamo od nich. V tomto kontexte sa ako problematická javí scéna, ktorá je vybudovaná okolo Dedečkovho tvrdenia, že sa s ním pre galériu rozviedla manželka, pričom to tak nebolo. Film nijakým spôsobom nenačrtne, že architekt ku koncu života nebol najspoľahlivejším rozprávačom – skôr podporuje Dedečkove vyjadrenia, ktoré prinášajú značný emocionálny náboj, no pravdepodobne súvisia viac s celkovou náročnosťou jeho profesie a jej vplyvu na rodinný život než výlučne so stavbou Slovenskej národnej galérie. Nič to však nemení na nepríjemnej realite kultúrnej práce, ktorú film opakovane ukazuje. Pozor padá SNG! často vyvoláva smiech, pretože humor účinkujúcim nepokryte slúži na obranu pred náročnosťou práce. Vtipkovanie sa však postupne stáva silené, akoby malo priblížiť film širšej verejnosti prostredníctvom humoru a tým jej priblížiť aj samotnú galériu, dokazovať jej, že „môžeme byť radi, že čosi také vôbec existuje“. 

Film sa uzatvára do seba, no zároveň prináša kultúrnej obci len málo nových zistení. Príkladom je budovanie knižnice Kornela Földváriho v starej časti SNG – nezaznie, kto je Naďa Földvári, film predpokladá, že publikum ju pozná. V dokumente sa nápadne takmer nevyskytuje Pavol Paňák, Jana Paňáková, ani Mária Michalič Kusá, ktorí*é figurujú v projekte rekonštrukcie ako autorstvo. Nie sú tu prítomní*é ani iní*é pracovníci*čky galérie či stavby a návštevníctvo galérie vystupuje skôr v podobe postáv, ktorých zmyslom je interakcia s Kusou v jej veľký deň – deň otvorenia galérie verejnosti. Publikum tak dostáva úzko profilovaný a individualistický vhľad do témy rekonštrukcie verejnej budovy – chýbajú situácie, ktoré by vytvárali komplexnejší obraz o fungovaní SNG. Je paradoxné, že film, ktorý má zjavne pritiahnuť pozornosť na SNG a otvoriť ju verejnosti, zároveň neumožňuje pozrieť sa na galériu v širšom kontexte.

Foto: Film Expanded, Boris Németh