Česká stopa Gutty a dekolonizace bičem

Útla kniha Nedostižné portréty Gutty, ktorú vydal vlani Display, je príspevkom k mapovaniu koloniálnej histórie v priestore krajín Vyšehradskej štvorky. Gutta bola (pravdepodobne) jorubská žena, ktorú koncom 19. storočia za nejasných okolností priviezli do Európy, kde ju navliekli do urážlivo nepresnej napodobeniny domorodého oblečenia, naučili ju bojovať a performovať pre európske publikum akože autentické bojové techniky „dahomejských Amazoniek". Ako súčasť skupiny Gutta cestovala po Európe niekoľko rokov, až kým v Prahe nezomrela na týfus alebo zápal pľúc. Pochovali ju za múrmi cintorína, o dva roky neskôr exhumovali a jej kosti umiestnili do múzea ako kuriozitu. Tak ako na ňu chodili bieli ľudia zízať počas jej života, zízajú na ňu aj po smrti. Autor knihy, intermediálny umelec Ludomir Franczak, jej kostru našiel v Hrdličkovom múzeu – tento stret ho šokoval. Jeho počiatočný záujem prerástol do profesnej obsesie a niekoľkoročného multimodálneho umeleckého výskumu, ktorého výstupy zahŕňajú performancie, audio prechádzku, esej obsiahnutú v knihe a interaktívny web venovaný Gutte.

Kniha sa skladá z dvoch častí, dvoch samostatných textov zaoberajúcich sa čriepkami českej koloniálnej histórie. V prvej eseji s názvom Mýtus české koloniální nevinnosti historička Markéta Křížová primárne vyvracia prevalentný názor českej spoločnosti (treba však poznamenať, že vo všeobecnosti platí pre celú strednú Európu), podľa ktorého absencia kolónií znamená neúčasť na kolonializme. Křížová opisuje najmä túžbu začleniť sa ku krajinám „vyspelého“ európskeho Západu – tá sa na prelome 19. a 20. storočia prejavovala ako dychtivé prijímanie nového materiálneho bohatstva a dehumanizačných praktík voči obyvateľstvu kolonizovaných území. 

V prípade územia strednej Európy kolonializmus neznamenal priamočiary extraktivizmus zo spravovaných zámorských dŕžav. Křížková však určitú formu extraktivizmu opisuje v kontexte českých dobrodruhov a vedcov, akým bol napríklad Emil Holub. Okrem predmetov z kolónií odnášali českí etnografovia aj domorodé obyvateľstvo či zvieratá: „Sousloví ‚vědecká kořist‘ se objevuje velmi často v soukromé komunikaci i v novinových článcích referujících o získávání nových sbírek pro Náprstkovo muzeum.“  (s. 24) Najzávažnejšiu formu koloniálnej spoluúčasti Česka Křížová identifikuje vo využívaní prínosov priemyselnej revolúcie. Píše o náhlom raste miest a rozvoji infraštruktúry, priemyslu, produkcie a komerčného poľnohospodárstva, o závislom vzťahu medzi modernizmom a kolonializmom, ktorý sa prejavil prakticky v každej oblasti fungovania spoločnosti. Ako poznamenáva Ivan Kalmar v knihe Bílí, ale ne tak docela: „Důrazná prohlášení, že neneseme odpovědnost za kolonialismus, bývají spojená s nevyslovenou touhou: ‚Ale rádi bychom se podíleli na jeho privilégiích.‘“[1]

 

Tvoj vnútorný Indiana Jones

Franczak vo svojej eseji reflektuje najmä istú bezmocnosť bieleho Stredoeurópana zoči-voči reprezentácií dopadov kolonializmu na domorodé telá, kultúry, histórie. Opisuje, ako Guttu prvýkrát našiel v Hrdličkovom múzeu: „Když si teď na tu chvíli vzpomenu, představuji si sám sebe v klobouku a kožené bundě, s bičem připnutým k opasku a revolverem zastrčeným v postranní kapse. Postava Indiana Jonese se mi v dětství vryla do představivosti a pokaždé, když se ocitnu na nějakém takovém místě, jdu ve šlépějích arogantního archeologa. Bezděčně se začnu dívat očima lovce a každý další záběr mého fotoaparátu se stává trofejí, která jen čeká na ulovení a vystavení u mně na zdi v ateliéru nebo na Instagramu“  (s. 57). 

Identifikáciou svojho vnútorného Indiana Jonesa Franczak priznáva, že v istých situáciách automaticky preberá mentalitu predátorského kolonizátora, čím naráža na to, že kolonializmus ako jeden zo stavebných prvkov stredoeurópskej spoločnosti preniká hlboko do našich kultúrnych kódov, hlbšie, než vnímame či dokážeme pomenovať. Z Franczakovho opatrného tónu a častých otázok nadobúdam dojem, že v každej z nich je latentne prítomná neistota (pričom na ňu nenachádza odpoveď), či by bieli Európania vôbec mali tvoriť diskurz o kolonializme. Ako biela žena som sa počas písania tohto textu potýkala s podobnými pochybnosťami.

Fotka kradne dušu

Názov knihy sugeruje, že jeho úsilie sa koncentruje okolo zlyhania reprezentácie – nemožnosť reprezentovať Guttu tak, ako by si zaslúžila, ako by si to priala, súvisí aj celkom prakticky s faktom, že jej prehovory (názory, myšlienky) sa nezaznamenali, existujúce archívne materiály sú slabé, roztrieštené, ich perspektíva európska, vykorisťujúca. Franczak však ide ešte ďalej;  spochybňuje, či by dobové fotografie Gutty – jediné pretrvávajúce záznamy jej podoby – vôbec mali byť súčasťou verejnej domény: „Nereplikujeme při jejich prohlížení akt útlaku, který provázel jejich vznik?“  (s. 79)

Veľká časť Franczakovho projektu spočíva v repetitívnom prekresľovaní dobových fotografií Gutty a jej skupiny s cieľom zdôrazniť kolonialistické aspekty kompozície a štylizácie postáv. Napríklad v jednej sérií kresieb zahaľuje Guttine prsia podobne, ako keď jeho babička vystrihovala z časopisov časti nahých tiel, aby ich deti nevideli. V ďalších kresbách mení jej odev – na základe rešeršu jorubskej súdobej módy si predstavuje, aké šaty by Gutta chcela nosiť, keby nebola oblečené v kostýme od impresária. Význam jednotlivých kresieb však niekedy vyznieva ambivaletne. Skupinové portréty „dahomejských Amazoniek“ redukuje do obrysov tiel držiacich kopije, pričom ich tváre na digitálnych kresbách sú prázdne, chýbajú na nich oči, nosy, ústa. Reprodukuje pózu, do ktorej naaranžovali skupinu jej utlačovatelia; oblečenie, ktoré si museli samé a sami ušiť v Európe; zbrane, s ktorými ich naučili po európsky šermovať ich väznitelia. Keď zdôrazňuje v kresbe kostýmy a rekvizity na úkor individuálnych čŕt členov a členiek skupiny, neberie im aj jediný potenciálny priestor pre vlastnú expresiu, pre vyjadrenie odporu v podobe čo len minimálneho napätia v okolí očí alebo úst? 

Kresby sú voči sebe navzájom situované dialekticky; vo Franczakových výstavných projektoch boli inštalované vedľa seba aj cez seba, v mozaike. Inštaláciou, autorským zámerom a detektívnou prácou s archívmi pripomínajú forenzné vyšetrovanie. Franczak vrství mnohoraké portréty v nádeji, že z ich masy vyvstane akýsi palimpsestický obraz Gutty, jej spravodlivá reprezentácia. Projektom tiež prechádza nostalgické uvedomenie si skutočnosti, že napriek restoratívnej snahe je jej spravodlivý obraz navždy stratený.