Na prahu vyčerpania

Prah tvorí ľahko prehliadnuteľný, ale zato nevyhnutný prvok medzi izbami – oddeľuje ich, no aj sám o sebe je entitou. V každodennosti na ňom nie je nič zaujímavé, no našu pozornosť si získa, ak uvidíme jeho metaforický potenciál. V tom sa ukazuje ako miesto prechodu, kde niečo prestalo byť niečím, ale ešte sa nestalo čímsi iným. 

Ako napovedá kurátorský text Marianny Tsionki a Mariany Cunha, v ich výstave ide o ekológie, ktoré „načrtávajú ekosystémy a spoločenstvá, ľudské i viac-než-ľudské, v znepokojivých poryvoch, ktoré pretvárajú stabilné formy“. Rozvoľnenie hraníc medzi ľudským a neľudským (či viac-než-ľudským) entitami predstavuje tému, ktorá zainteresovanú návštevníčku či návštevníka nejako zvlášť neprekvapí. Napokon, spolu s kurátorkou Máriou Janušovou sme o nej v rámci Trienále malého objektu a kresby v Galérii Jozefa Kollára uvažovali už v roku 2018, pričom sme už vtedy trochu meškali, no snažili sme sa k nej pristúpiť aj kriticky. Dnes, s odstupom času, sme ju mali možnosť vidieť nielen v našom prostredí, ale aj v rôznych, lepších aj horších, prevedeniach. Pripomeniem len, že základom tohto diskurzu je reakcia na modernistický, primárne západocentrický racionalizmus a následná snaha o obhajobu konceptu nebinárnosti; horizontálneho vzťahu medzi ľudskými a inými ako ľudskými aktérmi; dlhodobá kritika dualizmu medzi subjektom a objektom, kultúrou a prírodou, duchom a hmotou. Na jeho konci je požiadavka symbiózy, vzájomnej starostlivosti, rozšírenej etiky a ekologicky spravodlivej budúcnosti. Takto nastavené filozofické pozadie je zároveň veľmi náročné ukotviť, skonkretizovať ho do daného výstavného konceptu. 

V kurátorskom projekte Marianny Tsionki a Mariany Cunha je toto tematické nastavenie koncentrované v spomínanej metafore prahu. Kurátorky sa ale nedotýkajú len ekologických aspektov, ako nás k tomu navádza samotný názov, ale aj socio-geopolitických kontextov. Aj preto sa vo vybraných dielach stretneme s migračnou politikou, ako v diele Vysídlenie Malta (2024) od talianskeho umelca Andreu Conteho, ktorého miesto-špecifická performancia zvýrazňuje migráciu na území Malty v dôsledku klimatických zmien. Performeri a performerky nesú vlajku, na ktorej je pri bližšom skúmaní rozpoznateľný fragment tohto ostrova, pričom ich gestá vyjadrujú rôzne meteorologické javy (vysychanie, zvyšovanie hladiny mora atď.). Samotnému aktu solidarity umelca, samozrejme, nie je čo vyčítať. Použitie vlajky je preňho signifikantné a v tomto prípade má ísť o subverzívnu taktiku, ktorú si len ťažko môže divák či diváčka domyslieť. Ako nás informuje sprievodný text, držanie vlajok je tu totiž aktom „odporu voči rigidnej logike hraníc“. Vlajky ako také sú však úzko späté s konceptom národov, štátov a ich územnej suverenity. Ako gesto solidarity si preto toto dielo žiada značnú dávky imaginácie.

Kauzálne prepojenie klimatických podmienok a sťahovania obyvateľstva vieme nájsť aj v ďalších dielach – uvediem ešte sochársko-maliarsku inštaláciu, ktorej hlavný názov je Agú di Tchuba Lda (v preklade Dažďová voda s. r. o.) od Ota Hudeca. Tentoraz sa presúvame na Kapverdské ostrovy. Autor nám ponúka utopistický projekt transportu vody z portugalského Lisabonu na ostrovy. Hudecova práca bola pôvodne vystavená v galérii Šopa (kurátor Marek Kuchár) ešte v roku 2016. Samotné ostrovy dlhodobo trpia nedostatkom vody, v dôsledku čoho bolo pôvodné obyvateľstvo nútené presídliť sa na perifériu Lisabonu. 

Okrem iných diel je prepojenie najviac koncentrované vo filme, ktorých autormi sú Arjun Neuman a Denise Ferreira da Silva s názvom 4 vody – hlboké prepletenie (2019). Na rozdiel od „priamych poukazov“ a konkrétnych environmentálnych situácií, ako je to v ostatných prácach kurátorského výberu, sa v tomto prípade dostávame k abstraktnejším úvahám. Princíp pohybu od niečoho reálneho (materiálneho) k jeho myšlienkovej reflexii je základom vnútornej stratégie komponovania tohto produkčne a formálne veľmi kvalitného diela. Vizuálna esej oboch umelcov pochádza zo série nazvanej Elemental Cinema a začala vznikať od roku 2016, pričom každá časť je venovaná konkrétnemu tradičnému elementu: zemi, vode, ohňu a vzduchu. Túto logiku prenáša aj do kompozície práce prezentovanej v tranzit.sk, ktorá je rozdelená do štyroch kapitol. V nich sa autorka a autor snažia o materialistické uvažovanie vyrastajúce doslova z povrchu planéty – materialita je tu tak počiatočným bodom premýšľania. Prirodzene sa preto dotýkajú napríklad kritiky Platónovho idealizmu, antropocentrickej etiky, neoddeliteľnosti človeka od hmoty, ale stretávame sa tu aj s konceptom ancestrality od francúzskeho mysliteľa Quentina Meillassoux. Ako je to už z názvu filmu zrejmé, hlavným motívom, ktorému sa venuje, je voda. Práve tá je okrem prachu ďalším spojovacím článkom kurátorského výberu Marianny Tsionki a Mariany Cunha, ktorý možno ešte lepšie udržuje jeho konzistentnosť. Nie je to, samozrejme, náhoda – voda je miestom zrodu akéhokoľvek života, vytvára podmienky pre existenciu ľudských aj mimoľudských aktérov, a tak ju nájdeme prítomnú aj v ďalších dielach. 

Kurátorskému počinu Marianny Tsionki a Mariany Cunha nie je čo vyčítať – výber má jasnú logiku, prináša na jedno miesto kvalitné mená, prepája rôznorodé prístupy, sleduje vytýčenú líniu ekologicky orientovaného súčasného vizuálneho umenia; vysporiadava sa s náročným priestorom a ponúka informačne hutný sprievodný materiál. V rámci selekcie by sme mohli hovoriť o projektovo-orientovanej či post-ateliérovej tvorbe, o prieniku aktivizmu a výskumu do umenia, v ktorom diela fungujú skôr ako prípadové štúdie prinášajúce dokumentáciu dôkazného materiálu. Táto línia súčasného umenia je v našom prostredí silne reprezentovaná v kurátorskom programe Lýdie Pribišovej, ktorá podobne siahla po vode ako východisku, a to v rámci programu Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín 2026.

Istú polemiku by sme mohli viesť so samotným diskurzom reprezentovaným kurátorskou koncepciou a selekciou. Podobné myšlienky stierania hraníc a prepojenosti sú už dlhodobo prítomné v rámci výstavnej praxe súčasného umenia a v poslednom období cítiť ich vyčerpanie. Výroky o horizontálnom vzťahu medzi ľudskými a inými ako ľudskými aktérmi strácajú na sile a presvedčivosti a hľadanie novej neantropocentrickej etiky často smeruje k rozostreniu zodpovednosti, respektíve jej neukotvenosti v abstraktnom priestore prechodu. Dôsledkom vyčerpania je, že vo vzťahu k environmentálne orientovanému diskurzu v umeleckom prostredí prichádza aj oslabenie dôvery v transformačný potenciál samotného umenia, čo má za následok prítomnosť emocionálnej odpovede – environmentálneho žiaľu. Aj z toho dôvodu sme v posledných rokoch mohli vidieť ambície hľadať iné možnosti umenia, napríklad vo forme návratu k jeho starším funkciám. Mohli sme sledovať obnovenie rituálnosti a imaginácie čerpajúce zo zabudnutých alebo okrajových náboženstiev či koncentráciu na celý zmyslový a emocionálny aparát diváka a diváčky. V odpovedi na túto skepsu je podľa môjho názoru najďalej Lucia Tkáčová, a to svojím zameraním na možnosti arteterapeutických metód na báze paliatívnej liečby – v jej umeleckej koncepcii si umenie namiesto spomalenia dôsledkov environmentálnej krízy priznáva jej neodvratnosť a pôsobí starostlivo, ako úľava na ceste k zániku. V posledných mesiacoch sme mali možnosť vidieť takú zmenu geopolitickej paradigmy, že umenie už nebude schopné uchopiť takto hlboko siahajúce problémy. Buď sa rozpustí v aktivizme, alebo si sebareflexívne prizná svoje obmedzenia.

Foto: isonative (Adam Šakový)