Fairplay?

Šport môže okrem svojich tradičných podôb fungovať tiež ako sociálny, politický a telesný model, prostredníctvom ktorého možno hovoriť o súťaživosti, výkone, zlyhaní, pravidlách, kolektíve, identite či rodových rolách. Samostatná výstava Evy Márie Molekovej Don’t let their eyes hurt you, ktorá aktuálne prebieha v Mestskej galérii Rimavská Sobota, využíva šport ako model, prostredníctvom ktorého reflektuje spoločenský systém. V centre pozornosti tu je telo, ktoré sa v športe stáva objektom pozorovania a hodnotenia. Na základe týchto foriem kontroly autorka kritizuje normatívne pohľady na rod v jeho fyzických, politických a sociálnych prejavoch. Moleková pracuje s týmito témami nielen z pozície umelkyne – ide o vlastný výskum priamo z prostredia, v ktorom profesijne pôsobí ako rozhodkyňa ženského ľadového hokeja.

Šport predstavuje kontext, v ktorom je telo neustále vystavené pohľadu, porovnávaniu a posudzovaniu. Jeho výkon je možné merať a konfrontovať s vopred stanovenými pravidlami. Stáva sa tak nielen nástrojom výkonu, ale aj objektom verejného pozorovania, pričom dané mechanizmy nemôžeme určite považovať za rodovo neutrálne. Naopak, spôsob, akým sú telá vnímané a hodnotené, je definovaný spoločenskými predstavami o tom, aké vlastnosti, správanie či formy výkonu sa od nich v rámci rodových noriem očakávajú. Čo je vôbec prijateľné a čo nie. Otázkou tak je, ktoré normy pravidlá reprezentujú, aké predstavy o tele a identite prostredníctvom nich reprodukujeme, a v neposlednom rade, kto pravidlá vytvára.

Historicky sa v športe výrazne prejavovali rodové nerovnosti a diskriminácia. Ženám bol prístup k mnohým disciplínam dlhodobo obmedzovaný alebo odopieraný, pričom aj po ich postupnom začlenení do tohto prostredia zostávali ženské telá predmetom špecifických foriem verejného posudzovania. Od ľudí, ktorí športujú, sa často očakáva nielen dosiahnutie určitého výsledku, ale aj naplnenie predstáv o tom, ako má ženské (alebo iné ako mužské) telo vyzerať, pôsobiť, správať sa, a čím by malo byť definované (z biologického pohľadu).

Táto perspektíva je dôležitá aj pri súčasných diskusiách o transrodových a intersex športovkyniach. Ako upozorňuje Kristína Országhová v texte Nikdy to nebolo o ochrane. O ženskej kategórii v športe, diskusia o rode v športe sa často zužuje na otázky individuálnej identity a biologických rozdielov, čím sa stráca širšie chápanie rodu ako spoločenského, kultúrneho a ekonomického konceptu. Autorka preto navrhuje presunúť pozornosť od konkrétnej otázky, kto môže alebo nemôže byť súčasťou ženskej kategórie, k všeobecnejšej problematike kontroly a dozoru: kto o športe rozhoduje, komu slúži a kto z neho profituje. Šport je masívnym kultúrnym fenoménom, ktorý svoje presvedčenia a hodnoty šíri do väčšiny sveta cez formy, ktoré sú zároveň silne komercionalizované. Predstavy o správnej podobe telesnosti nie sú reprodukované iba športovými inštitúciami, sú formou zábavy pre globálne diváctvo. Športujúce i športujúci sú pod drobnohľadom celého sveta. Normovanie tela cez ideály a formovanie definície (ženského) pohlavia v športe zároveň nie sú špecifické len pre ľudí, ktorí sa mu venujú vrcholovo – týka sa všetkých z nás.

Práve tento posun od otázky, kto sa môže športu zúčastňovať a za akých podmienok, k otázke moci je podstatný aj pre čítanie výstavy Evy Márie Molekovej. V tomto kontexte sa šport prirodzene prepája s témami, ktorým sa autorka venuje vo svojej tvorbe – s otázkou moci pohľadu, ktorý môže našu existenciu a identitu zároveň potvrdzovať aj kontrolovať.

Výrazným prostriedkom v Molekovej práci je irónia, ktorá sa neobjavuje iba v textovej rovine, ale preniká aj do jej vizuálnych stratégií, performatívnych postupov a práce s objektom. Súčasťou výstavy je ironická príručka pre športovkyne, ktorá vychádza z frustrácie zo súčasnej situácie žien a „ostatných ne-mužov“ v športe. Prostredníctvom fiktívneho súboru pravidiel autorka sarkasticky odhaľuje normy, ktorým sú športovkyne vystavené, či už sa týkajú ich výkonu, vzhľadu, telesnosti, obliekania, sexuality, osobného života, politických postojov či prejavovania emócií. Už samotná forma príručky vytvára dojem jednoznačného, autoritatívneho či normatívneho jazyka. Práve kontrast medzi neutrálnou, takmer administratívnou formou a obsahom jednotlivých pravidiel vyvoláva pocit zámernej absurdity: pravidlá sú formulované tak, aby explicitne pomenovali diskriminačné požiadavky, ktoré bývajú v bežnom športovom prostredí prítomné skôr implicitne. Príručka týmto spôsobom poukazuje na rozpor medzi deklarovanou rovnosťou športu a pretrvávajúcimi rodovými stereotypmi, ktoré určujú hranice prijateľného správania ženského tela. Osobitne problematizuje situáciu transrodových športovkýň, ktorých prítomnosť v športe sa stáva predmetom intenzívnej verejnej diskusie: „Transrodové športov*kyne by mali na stupni víťazov stáť ako druhé, aby sme neohrozili integritu ženského športu, ktorý je podľa našej transfóbnej spoločnosti ohrozený transrodovými ženami a nie ich hlúpymi predsudkami a stereotypmi.“

Hra s textom je prítomná aj v interaktívnej inštalácii Every human is (2021), v ktorej sa text nestáva iba nositeľom informácie, ale materiálom, s ktorým možno manipulovať. Jazyk sa tu podobne ako v príručke ukazuje ako nástroj, ktorý dokáže vytvárať významy, kategórie a identity. Moleková tak vo viacerých dielach pracuje s napätím medzi tým, čo text pomenúva, a tým, čo jeho forma zároveň umožňuje spochybniť.

Na princípe irónie, paradoxu a tiež participácie je založený aj interaktívny objekt Looking for the perfect sportswom*n (2024). Dielo nadväzuje na logiku ironickej príručky a ponúka možnosť vytvoriť si vlastnú predstavu „dokonalej“ športovkyne. Posúvaním jednotlivých „sliderov“ medzi slovami možno kombinovať rôzne vlastnosti a charakteristiky, ktoré by mali ideálnu športovkyňu definovať. Každá zmena na jednej strane objektu zároveň ovplyvňuje jeho opačnú stranu, čím sa dokonalá predstava postupne rozpadá. Diváctvo je tak konfrontované s nemožnosťou vytvoriť stabilný a jednoznačný ideálny model. Práve v tejto chvíli sa irónia obracia aj smerom k samotnému diváctvu: aby sa mohlo stať súčasťou mechanizmu hodnotenia, musí najskôr prijať jeho pravidlá.

Športová trofej, ktorá je tradične symbolom víťazstva, výkonu a verejného uznania, sa v kontexte Molekovej tvorby ironicky stáva ocenením pre športovkyne, ktorých výkon zostáva pre nedostatok príležitostí, spoločenského uznania či verejnej viditeľnosti prehliadaný (Female first, athlete second, 2021). Tento význam podporuje aj materiálové riešenie diela – trofeje sú vytvorené z reálnych pohárov a sklenených kusov riadu, teda z predmetov spojených skôr s každodennosťou a domácim prostredím než s reprezentáciou športového úspechu. Podobný princíp možno sledovať aj v práci s ďalšími objektmi. Apropriáciou športového vybavenia a predmetov autorka presúva ich pôvodnú funkciu do nového významového rámca. Prilbu, korčule, ľad či šály hokejových fanúšikov využíva ako nástroje, ktorými referuje a analyzuje sociálne vzťahy v rámci športových súťaží (You’ll never walk alone, 2023, textilný objekt / Intertwined (2025), visiaci objekt vytvorený zo šnúrok). 

Video Don’t let their eyes hurt you, 2023, podľa ktorého výstava získala metaforický názov, môže na prvý pohľad pôsobiť ako návod na hernú stratégiu či súbor inštrukcií. No jednotlivými zábermi a hovoreným slovom vytvára intímne rozprávanie o spôsobe meditácie, získavaní sebadôvery a potrebe vyrovnať sa s reakciami okolia na rozhodnutie venovať sa rodovo netradičnej oblasti – ženskému hokeju a rozhodcovstvu. Motív tlaku, ktorý je v športe spojený s výkonom, očakávaním a hodnotením, sa ďalej objavuje v diele Under pressure (2025). Zrkadlové objekty (pripomínajúce ľadovú plochu po korčuľovaní) a video s rozpúšťaním ľadu rukami vytvárajú priestor, v ktorom sa fyzický tlak a napätie prepájajú s psychologickou a spoločenskou rovinou. Zrkadlo pritom do diela vnáša ďalší spôsob pohľadu – diváctvo sa v ňom môže stať objektom vlastného pozorovania. 

Eva Mária Moleková odhaľuje mechanizmy, ktoré sú v každodennom fungovaní športu a spoločnosti často vnímané ako samozrejmé. Vytvára pohľad, prostredníctvom ktorého sa šport postupne odhaľuje ako systém hodnotenia, výkonu a moci. Dôležitú úlohu pritom zohráva samotná forma diel. Moleková pracuje s predmetmi a vizuálnymi znakmi, ktoré si spájame so športovým prostredím, no ich premiestnením do galérie a vzájomným konfrontovaním mení ich význam – necháva ich naraziť na vlastné paradoxy. Športový objekt sa tak stáva ready-madeom aj nositeľom kritického komentára. Trofeje, športové vybavenie aj jazyk príručky preberajú známe formy autority, výkonu a uznania, aby ich následne obrátili voči samotnému systému, ktorý reprezentujú. Irónia sa preto nestáva iba estetickou stratégiou, ale spôsobom, akým Moleková narúša zaužívané významy športových symbolov a odhaľuje rodové a mocenské vzťahy, ktoré sa za nimi môžu skrývať. Diváctvo pritom nie je ponechané iba v pozícii pozorovateľa – v niektorých dielach je priamo prizvané k tomu, aby sa na tvorbe významov podieľalo. Tým má možnosť stať sa súčasťou systému a na „vlastnej koži“ zažiť absurdnosť, ktorú Moleková kritizuje.

---

Eva Mária Moleková / Don’t let their eyes hurt you / kurátorka: Gabriela Garlatyová / Mestská galéria Rimavská Sobota / 3. 7. - 30. 9. 2026

Foto: Simona Čverčková