COČ 2026: Norbert Kuki

Vniesť kúsok rómstva všade, kde sa to dá

Si mladý umelec, ale tvoja prax pôsobí ustálene a zacielene. Vnímaš sled svojich projektov aj ty ako kontinuálnu evolúciu a jasne nasmerovaný pohyb bez blúdenia?

Sú tam aj body blúdenia, ale pracujem s tým, aby som budoval svoj výskum, preto sa všetko snažím nonstop prepájať. Dbám na to, aby som pri každom novom diele pracoval s jeho funkčnosťou. Riadim sa hlavne presvedčením, že netreba vytvárať nič nové, keď už máme niečo, na čom môžeme stavať. V podstate aj moje novšie projekty vychádzajú zo starších diel a pingpongujem medzi nimi. Napríklad koncept diel Ostrov ep.1 a Ostrov ep.2 vychádza z predošlého diela Deti Nedotknuteľnosti, ktoré sa v podstate zo slam poetry rozvinulo do rozhlasovej hry, kde som zozbieral príbehy Rómov, ktorí boli mladí v 90. rokoch. Mám už ale napísanú celú knihu Ostrovov, zatiaľ je to však zmrazený projekt. Čaká, kým sa k nemu vrátim.

Vyformovala sa táto ucelená prax až potom, ako si začal študovať umenie, alebo je to niečo, čo bolo prítomné už predtým?

Existovalo to už predtým, ako som začal študovať, ale až vysoká škola to vo mne odomkla. Pritom počas prvého roka som odtiaľ chcel odísť a skončiť po dvoch semestroch, lebo som necítil, že by to bol môj svet. Keď z hip-hopového a rómskeho prostredia prídeš na VŠVU, všetky témy, ktoré sa tam riešia, sú ti cudzie. Nezaujímalo ma globálne otepľovanie a nenosil som čierny rolák, ale snažil som sa zapadnúť a nakoniec som si kúpil aj ten rolák a hovoril som si: čo ti jebe, teraz som neskutočný umelec. Nakoniec som sa našiel v ateliéri u Jany Kapelovej, kde štúdium funguje pomocou otvoreného kurikula, kde si študent sám určuje, ako sa bude špecializovať. Týmto ťa akoby pošlú na vlastnú cestu. V zmysle „Toto chceš? Tak to rob“. A ja som mal v sebe už dlho nazbieranú potrebu rozoberať rómsku identitu.

 

Odkiaľ pramenila táto potreba? 

S kamošmi sme mali vlastný svet a vlastné kódy, v ktorých dodnes fungujeme. Tento svet ma motivoval a chcel som to začať dávať von. Moje prvé práce vychádzali skôr z temnejšieho duševného prostredia. Prvé takéto dielo bolo Deti Nedotknuteľnosti, krátke slam poetry s vlastným hudobným podkladom, ktorý som mal v šuplíku veľmi dlho. Podklad sa volal OP OG – Odpočívaj v pokoji, OG. Šlo o inštrumentál venovaný môjmu bratrancovi, ktorý zomrel. Bolo to prvé dielo, v ktorom som sa snažil v sebe niečo otvoriť. Videl som, že ľudia v mojej komunite umierajú kvôli drogám a rôznym závislostiam. Tieto témy vo mne dlho bublali a potreboval som sa o tom rozprávať, ale nemal som s kým. U Jany sa to vo mne odomklo, prvýkrát som mal pocit, že na mojom hlase záleží.

Nedávno si sa vrátil z rezidencie v New Yorku. Bolo pre teba newyorské prostredie prelomové alebo šlo predovšetkým o priestor a čas pre tvorbu?

Malo to na mňa zaujímavý vplyv. Predtým ako som odchádzal, som sa pozeral na Bratislavu a vravel som si, že New York bude úžasný. Dokonca som sa bál, že po návrate budem ten najotravnejší človek, ktorý nonstop rozpráva, ako je v New Yorku všetko lepšie. Ale stal sa úplný opak. Vrátil som sa s tým, že mám veľmi rád Slovensko a Bratislavu a viac si ich vážim. V New Yorku som sa stretol v prvom rade s tým, že o Rómoch nevedia nič. Musel som sa odznova naučiť o nás hovoriť. Musel som si spraviť prezentáciu, ktorá Rómov predstavovala od základu. V Európe už nejaká debata existuje, aj keď jej úroveň je veľmi nízka. No v USA ani toľko. Keď som sa bavil s kurátormi, musel som prísť na to, ako im pomocou jednej fotky odprezentujem Rómov. Ukážem im Luník IX, alebo Cigánskych diablov? Na úvod prezentácie som nakoniec vybral maľbu od maďarského a rómskeho maliara Norberta Oláha, ktorý sa venuje romafuturizmu. Bol to výjav astronauta na Mesiaci s rómskou vlajkou, ktorý bol zakaždým otváracím slideom prezentácie.

Na rezidencii v New Yorku bol pre mňa prelomový bod, keď som kurátorke a antropologičke súčasného umenia v MoMA mohol prezentovať svoje práce. Je to utvrdenie, že život dokáže vždy prekvapiť. Tiež som nečakal, že pesničky Štefiho, s ktorým sme točili dokument Štefi, 10 DAYS FREE, odznejú v New Yorku. To je určitá energia, v ktorú verím. Čávo hral tie pesničky dvadsať rokov a zrazu sa púšťali v New Yorku, aj keď on sedí v base. Takisto keď sme robili s raperom Big Ronnom a trápili sa v jeho štúdiu alebo sme pripravovali streetwear s Dipom, tak sme nečakali, že to budem prezentovať v MoMA. Bol som na nás hrdý.

 

Je zaujímavé, že o úspechoch hovoríš v množnom čísle a vnímaš ich ako kolektívny výsledok. 

Ak človek hovorí, že niečo dosiahol sám, je to nezmysel. Stále pracujem s tímom a som vďačný svojim kamošom, Denisovi Kozerawskému, Dipovi, Vladovi Horváthovi, Alešovi Vargovi, Ronimu a ďalším. To sú ľudia, s ktorými som neustále v kontakte. 

Vo svojom umení nie si až tak často protagonistom a nezaoberáš sa toľko sebou, ale skôr pozoruješ a pretváraš svoje okolie. Je to vedomá voľba?

Je to vedomé. Ako hudobný producent vnímam, ako umelci pracujú so svojím egom. Pritom celý proces v umení je za mňa o tom, ako dať to ego preč. Nechať iba podstatu niečoho, na čo treba poukázať. Barthesova smrť autora ma v tom tiež veľmi inšpirovala.

Bol si v USA vnímaný ako biely? 

Žil som v párty štvrti v Brooklyne. Miestny čávo mi hovoril, že v minulosti bola štvrť plná prostitútok a že vraj to bola riadna stočka. Keď som sa prechádzal v tejto štvrti, niektorí ma vnímali ako belocha, ale na zápase Yankees za mnou došiel čávo s otázkou, či som El Salvador. Bol som buď Latino, Mexičan, Turek, Arab, len nikdy nie Róm. Zároveň v New Yorku je kopec cudzincov a na mojej rezidencii bola väčšina ľudí z Európy. Bol som sám sebou, ale aj tak som mal ten menšinový stres, keď som šiel prezentovať rómske umenie. Stále bola prítomná možnosť, že na moju prezentáciu príde niekto napríklad z Poľska a povie si, čo tu tento cigán ide rozprávať. Mal som to niekde vzadu v hlave, že takto môžem byť tiež vnímaný.

 

Máš za sebou tiež rezidenciu v Rumunsku a tvorbu v Jeruzaleme. Sú tieto skúsenosti diametrálne odlišné od rezidencie v globálnom meste, akým je New York?

V Jeruzaleme som bol na študijnom výlete z môjho ateliéru na začiatku štúdia, keď som sa ešte len hľadal a chcel som sa len zabávať. Tak vzniklo dielo The Glory Wall, ktoré sa zaoberá poverčivosťou. V Rumunsku som bol sám jeden mesiac uprostred leta. Bola to moja prvá naozajstná rezidencia a bola samozrejme viac laid back (pozn. ležérna) oproti New Yorku. Tu sa mi ale tiež podarili dôležité rozhovory a kontakty súvisiace s mojím výskumom rómskeho jazyka. 

V New Yorku som zase chcel nacítiť mesto a zistiť, či existuje nejaký americký sen. Chodil som za kurátormi, prezentoval im svoje práce. Chcel som tam hlavne objavovať, blúdiť a skúmať svoje predstavy o ich kultúre. Zároveň som sa v Amerike musel nanovo naučiť prezentovať seba samého, keďže my Romáci sme tam väčšinou neznámi.

Tému poverčivosti vnímam ako silnú linku v tvojom umení, ktorá sa týka ako fungovania vonkajšieho sveta, tak aj poznávania svojho pôvodu. Vo videách o rómstve sa dotýkaš nejakého tajomstva, niečoho nepomenovateľného. Páči sa mi, že nepotrebuješ všetko odhaliť a jazykovo uchopiť. Z hľadiska rómskej emancipácie je ale často potrebné pomenovávať, lebo majoritná kultúra je veľmi diskurzívna a „počúva“ na slovné spôsoby vyjadrenia. Riešiš tento rozpor pri tvorbe?

Pracujem s legendami, v ktorých hľadám spoločné linky s históriou. Legenda, ktorú zapájam napríklad v diele Filozofia vagabundstva, hovorí, že Rómovia boli prekliati večným putovaním, lebo klince, ktorými bol Ježiš ukrižovaný, vyrobil rómsky kováč. V skutočnosti práve Rómovia priniesli studené kováčstvo do Európy, čo je haluz. Takýmto spôsobom sa snažím prepájať linky histórie a legiend. Majoritný komentár nie je pre mňa až taký dôležitý. Chcem iba ukázať, že aj takýmto spôsobom sa dá robiť rómske umenie a pracovať s rómskou kultúrou. Veľa rómskeho umenia sa príliš exotizuje a ja chcem hľadať nové spôsoby.

Zdá sa mi, že výstupy tvojich projektov sú len špička ľadovca, že veľká časť tvojej práce je neviditeľná, ale práve tam sa odohráva niečo zásadné, čo tvorí a utužuje určitú komunitu alebo človeku, akým je Štefi, posilňuje ľudskú dôstojnosť. Vnímaš predsa len niekedy pokušenie odhaľovať a vyťažovať viac? 

Pri umení sa niekedy cítim tak, že sa vyzlečiem donaha a ľudia vravia: „Ešte!“, ale ja už som nahý. A pýtajú sa, či sa viac otvorím v ďalších dielach. Pritom hovorím rómsky, sedím pred kamerou a otváram témy, ktoré predtým možno nikto neotvoril alebo o ktorých sa predtým verejne nehovorilo.

 

Jeden z princípov, s ktorými kontinuálne pracuješ, je romifikácia. Prečo máš predsavzatie „romifikovať“ okolitý svet?

Romifikácia funguje tak, že všade prinesieš kúsok rómstva. Predstav si čistú stenu, ktorú chytíš a potaguješ. Dáš tam nejakú romácku pičovinu. Treba to robiť všade, kde dostaneš priestor. Kde sa dá dať kúsok seba, tam to treba dať.

Vzhliadaš k etablovaným súčasným rómskym umelectvám? Zaujíma ťa vôbec táto kategória? 

Myslím, že tá kategória je potrebná, lebo inak by sme tu nemali nič. Aj ja sa o to snažím preto, aby sa vytvoril aspoň nejaký archív. Lebo bez toho by sme boli ešte viac rozptýlení po svete. V tejto dobe je to potrebné. Druhá vec je to, ako ostatní pracujú s tými témami. Vyhýbam sa kritike iných umelcov a umelkýň. Ale myslím, že by sme nemali exotizovať rómske umenie ani samých seba. Tiež cítim, že umelci v inštitúciách gatekeepujú, teda kontrolujú, kto má prístup do sveta umenia. Niekedy to má ten rámec, keď to zjednoduším, že dvaja Romáci sa pohádajú, o tom, kto je väčší cigán. A sranda je, že vždy to budem ja. 

Prečo?

Proste to viem.

Pracuješ aj ako zvukový inžinier. V diele Filozofia vagabundstva je vydarený segment o rom-popových kapelách, ktoré svojimi covermi chránia starý rómsky piesňový repertoár pred vyhynutím. Vo svojom umeleckom portfóliu máš aj streetwear projekt. Čo do tvojej praxe pridáva populárna kultúra? 

Ja žijem populárnou kultúrou, mám ju strašne rád. Snažím sa zakaždým vytvoriť niečo, s čím sa mladí Rómovia dokážu stotožniť. Súvisí to s reprezentáciou rómstva a otázkou, či dáš na prvý slide Luník IX alebo niečo iné. Kto je vzorom rómstva? Môj názor je, že poďme vytvárať Kanye Westov. Aj ten streetwear bol komerčný produkt, ktorý sa predával vo Flace obchode. Značka sa volala Polocigán, ale premenovala sa na Roma Sport, pretože to bolo dosť kontroverzné. Keď prišli do obchodu nejaké biele mamičky, pýtali sa, či to vôbec môžu nosiť. Odpoveď bola vždy, že jasné, môžu. Tak ako v Amerike sú black-owned, teda čiernymi ľuďmi vlastnené biznisy, tak aj tu by sme mali mať niečo podobne cool pre deti, zároveň niečo, čo nie je určené len pre Rómov, ale aj pre majoritu. Spomínaný drop Polocigán mal logo prebraté od Public Enemy, a to tiež čosi komunikuje, v zmysle cigáni ako verejný nepriateľ. Namiesto postavičky v strede sme dali Jána Cibuľu, čo je týpek, ktorý spoluzaložil prvý rómsky kongres v Londýne, na ktorom sa presadila rómska hymna. Otvoril cestu rómskemu aktivizmu a bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Čávo odtiaľto utiekol, keď prebiehala normalizácia a boli sme odseknutí od medzinárodného rómstva. Otázka je, ako šíriť tieto vedomosti deťom. My sme zvolili spôsob, že to dáme na tričko. Aj keď je to veľmi kódované, je v tom snaha históriu nejako priblížiť. Minimálne to dobre vyzeralo. 

Môžu biele mamičky nosiť tričko Polocigán? Môže si ktokoľvek z rómstva niečo zobrať a privlastniť? 

Každý nech si zoberie, čo chce. Ja neviem, čo sú tie hranice a kde ich určiť. Niekedy je dobré, keď sa prekračujú, inokedy, keď sa rešpektujú. V tomto drope Polocigán sme mali aj C-word pass. Ten, kto týmto passom alebo povolenkou disponuje, môže povedať slovo cigán. Tento pass nebol na predaj a nebol oficiálne publikovaný, iba sa o ňom vedelo v našom kamarátskom okruhu. Raz došiel čávo beloch do shopu za kamarátom Dipom s tým, že tento C-word pass chce. Kamoš mu povedal, že to nie je nacenené, ale dostal možnosť nahodiť cenu. Chalan ponúkol 20 eur a Dipo reagoval, že „no to v žiadnom prípade“. Nakoniec skončili niekde okolo 40 eur. Dúfam, že ten pass chalan používa zodpovedne a s láskou dodnes.

---

Foto pre COČ 2026: Evelyn Benčičová