Archívny poklad bez príkras

Galéria Fotograf sa podľa svojej webstránky snaží prepájať lokálnu a medzinárodnú scénu, mladé umelectvo a etablované osobnosti. No v prípade výstavy Andrej Pešta – Baro frajeris ide o prezentáciu dokumentárnej fotografie, ktorá vo výbere diel zachytáva najmä samotného autora a jeho rôzne insitné architektonické a remeselné kreácie. Na výstavu sa viažu ďalšie podujatia – prednáška historičky umenia Petry Hanákovej predstavujúca postkoloniálnu kritiku „fotografovania Cigánov“ a Festival romské kultury Khamoro.

Andrej Pešta (1921–2009) fotografoval život svojej rodiny a priateľov v priebehu niekoľkých dekád 20. storočia. K jeho rozmanitým aktivitám patrila aj maľba, kováčstvo a redakčná práca pre Romano ľil. Okrem toho pôsobil ako vedúci speváckeho a tanečného súboru Jagóri. Zakladateľka českej romistiky Milena Hübschmannová s ním spolupracovala na skúmaní gramatických pravidiel severocentrálnej rómčiny. Pre Romano ľil písal básne či poviedky v rómštine aj dialekte slovenského Šariša. 

Na Slovensku nedávno prebehlo oneskorené zhodnotenie odkazu rómskej spisovateľky Eleny Lackovej v podobe vydania slovenského prekladu jej pamätí. Aktuálna pozornosť venovaná Andrejovi Peštovi sa dá vnímať ako paralelné objavovanie menšinových historických naratívov na poli fotografie. Určitej „archívnej archeológii“ sa aktuálne venuje vietnamsko-slovenská umelkyňa Kvet Nguyen, ktorá vo svojich nedávnych projektoch rozkrývala fotoarchívy vietnamskej diaspóry na území bývalého Československa. Tieto objavy sa odohrávajú na pomyselnom generačnom prelome, s dostatočne veľkým časovým odstupom na realistické a nuansované zhodnotenie života menšín v socialistickom Československu a v prípade Peštu a Lackovej sto rokov po ich narodení a niekoľko rokov po ich smrti.

Snímky Andreja Peštu zastúpené na výstave Baro frajeris sa čiastočne prekrývajú s výberom, ktorý sa vyskytuje v autorskej fotoknihe O Fotki, vydanej v roku 2018 Múzeom rómskej kultúry v Brne. Ide o prvú fotoknihu s tématikou rómstva, pri ktorej je Róm autorom fotografií. Pri príležitosti uvedenia knihy sa v Múzeu rómskej kultúry realizovala výstava Andrej Pešta: Mire sveti / Světy Andreje Pešty spojená s fotografickou súťažou venovanou archívnej a súčasnej rómskej fotografii. Ku knihe vznikol aj krátkometrážny dokument. Tieto udalosti sa dali do pohybu až po smrti Peštu, ktorý daroval múzeu svoje fotografie v roku 2003. 

Múzeum obdržalo negatívy približne 1500 fotografií priamo od autora ako „archív redakcie Románo ľil“. Tento detail je zaujímavý, keďže fotografické dedičstvo pomenúva nie ako autorskú tvorbu, ale ako nakumulovanú zbierku rómskej inštitúcie. Dôraz na inštitucionálny charakter archívu s upozadením individuálneho autorstva mohol byť súčasťou strategickej komunikácie v dobe, keď bola pre upevňovanie autonómie rómskej kultúry a spoločných emancipačných cieľov v kontexte Česka a Slovenska zásadná oficialita a vážnosť ustanovizní (tieto znaky zvýrazňovania inštitucionálnosti sú v prostredí rómskej kultúrnej prevádzky pozorovateľné dodnes). Možno nám ale toto označenie môže tiež prezradiť viac o tom, ako Andrej Pešta vnímal vlastnú umeleckú tvorivosť a účel svojich fotografií. 

Pešta používal bežnú, užívateľskú mechanickú zrkadlovku, na ktorú fotil výjavy rómskeho života: jeho rodina, priatelia, domy, spoločné zážitky a výlety môžu zastupovať mnohé ďalšie rómske rodiny. A ako snímky akýchkoľvek iných rodinných albumov, aj Peštove zábery sa vyznačujú zmesou nenútenosti a štylizácie (pri „statusových“ portétoch s ulovenou rybou a pri rodinnom automobile). Petra Dobruská pre Romano džaniben o Peštovej tvorbe napísala: „Autentičnost, kterou hledají u Romů neromští fotografové, dokázal Pešta zaznamenat v její prostotě a to bez hledání výjimečného oproti běžnému. Pokud zachycoval výjimečné, tak v podobě výjimečných společenských a rodinných událostí, nikoli v podobě všeobecného kontrastu k okolní společnosti.“ 

Kurátorkou výstavy Baro frajeris je Emília Rigová, ktorá azda z technických a rozpočtových limitácií zvolila minimalistické riešenie, založené na rytmickom striedaní menších a väčších digitálnych reprodukcií bez rámov a na papieri s bielym okrajom, ktorý má tendenciu vlniť sa na stene. Papiere sú prichytené distančnými skrutkami, ktoré pôsobia ako nízkorozpočtová a zároveň nie celkom neutrálna inštalačná voľba – fotografiám nič nepridávajú, ale zároveň sú výrazne viditeľné a neladia s eklektickým charakterom fotografií.

Ak opomenieme zjavne obmedzené produkčné kapacity výstavy, diela Andreja Peštu by si určite zaslúžili výpravnejšiu (a chce sa mi povedať dôstojnejšiu) galerijnú realizáciu. Zároveň je táto preferencia jednoduchosti (a sterilnosti, ako vo svojej recenzii pre A2 uviedol David Bláha) dobre pochopiteľná –stvárňovanie Rómov a Rómok vo fotografii má bohatú históriu exotizácie a orientalizmu. 

Dokumentárna fotografia Andreja Peštu, ktorá je podvratná voči tejto škodlivej tradícii, je vo výstave spárovaná s „dokumentárne“ čistou inštaláciou, pričom Fotograf Zone Gallery by ani nepristalo viac dekoratívne či muzeálne poňatie profilovej výstavy. Viem pochopiť pravdepodobnú motiváciu kurátorky zavesiť fotografie na steny „naľahko“ a vzdušne, bez priťažujúcich rámov, ktoré by mohli nadväzovať práve na nerómske pohľady a interpretácie. Citlivosť v práci s archívom by sa však nemusela rovnať významovej bezzásahovosti. Slabou stránkou tohto prístupu je najmä to, že predsa len zasahuje – formou technických detailov a kazov – bez toho, aby cielene interpretoval a dotváral.

Aj keď výhodou inštalačnej skromnosti môže byť to, že návštevníctvo si z výstavy odnesie prioritne dojem zo samotných obsahov reprodukcií – bez výrazného zážitku z priestoru, tlače a umiestnenia diel –, problémom ostáva to, že DIY pôsobiaca inštalácia sa nijako nechytá na DIY level Peštovho „kutilstva“, ktorý dosvedčujú jeho fotografie, či už ide o záhradný bazén, záhradnú „vežičku“ – udiareň, ornamentovanú kovovú bránku, alebo rôzne nástenné dekorácie z kovového šrotu. Zatiaľ čo fotografie výrečne komunikujú, aký bol ich autor vynaliezavý remeselník a tvorca, výstava tento motív nikam neposúva. Ak mala byť voľba ľahkých, vlniacich sa papierov gestom proti autoritatívnym, strnulým archívom a pohľadom na rómstvo z pozície nerómskej nadradenosti, mohlo by byť toto gesto ešte výraznejšie a rozvíjané v ďalších prvkoch.

Je trochu škoda, že inštalácia Peštových fotografií nevygenerovala nápad, ktorý by spôsob jej riešenia priblížil Peštovej jadrnej tvorivosti. Určite je upozornenie na túto osobnosť (a jej umelecké legitimovanie) v galérii súčasnej fotografie dôležitou a nie samozrejmou udalosťou. Samozrejmé nie je ani to, že bol tento odkaz zverený do rúk kurátorky, ktorá je zároveň poprednou slovenskou rómskou umelkyňou. Inštalačné stvárnenie retrospektívy sa ale nepokúsilo nadviazať na vrúcnosť remesla, staviteľstva a každodennosti, prekypujúcu vo „svetoch“ Andreja Peštu. Preto ostáva dúfať, že toto dedičstvo dostane ďalšie šance na spracovanie pre verejnosť.

Andrej Pešta – Baro frajeris / kurátorka: Emília Rigová / Fotograf Zone – Galerie / Praha / 30. 5. – 18. 9. 2025

Foto: Jakub Tulinger