Priezor do vlastnej izby

Hana, ako ju výstava familiárne nazýva, vyrastala v čase hlbokej rodovej nerovnosti. Ženy v Uhorsku nemali volebné právo a prístup k vyššiemu vzdelaniu bol prevažne záležitosťou elít. V tomto kontexte spisovateľka predstavuje priekopnícku osobnosť, ktorá verejne artikulovala potrebu vzdelanosti žien, rovnoprávnosti a redefinície manželského zväzku na rovnocenné partnerstvo. Prostredníctvom svojej literárnej a publicistickej činnosti aktívne vstupovala do verejného priestoru a zasadzovala sa za odstránenie rodových stereotypov.

Expozícia, ktorá vznikla v kuratele Daniela Hupka, Jany Jablonickej Zezulovej a Moniky Kaprálikovej, umožňuje spoznať rôznorodé identity spisovateľky – nielen ako manželky významného slovenského spisovateľa, ale predovšetkým ako samostatnej autorky, prekladateľky či kultúrnej aktérky. Projekt na priestore dvoch poschodí Apponyiho paláca ponúka viacvrstvový pohľad na feministku, ktorá sa nevzdala túžby po vzdelaní, verejnom uplatnení a rovnocennom partnerstve v dobe, ktorá ženám prisudzovala predovšetkým úlohu v domácnosti.

Výstava približuje život Hany Gregorovej v tematických celkoch, ktoré fungujú ako pomyselné vrstvy jej osobnosti. Chronológia života autorky je prítomná, ale prioritu vo výstave má prechádzka jej rolami a identitami. Vizuálna koncepcia využíva rodinný archív – fragmenty rukopisov, portréty či fotografie, ako aj osobné vlastníctvo autorky a nábytok rodiny Gregorovcov. Artefakty zapojené do výstavy tematicky prepájajú súkromný život dvojice s umeleckým a verejným dianím, ktorého boli obaja manželia súčasťou.

Interiérové riešenie výstavy na pár miestach pracuje s motívom „priezoru“ či „priehľadu“ – možno cezeň zazrieť Hanine fragmenty súkromia, prevažne fotografie rodiny. Sledujeme plynutie života ženy, ktorá bola často pozorovaná, hodnotená a nepochopená. Tento vizuálny motív by mohol byť ešte dôkladnejšie rozpracovaný – akási diera v stene, čo by nás pustila hlbšie do jej vnútorného sveta, nie len k povrchu.

Najintenzívnejšie na mňa zapôsobila inštalácia Haninej izby, ktorá znázorňuje jej pracovný priestor v pohybe. Súčasťou tejto časti je malý písací stolík, na ktorom Hana tvorila počas vykonávania domácich prác a podľa potreby ho presúvala po dome. Vychádzajúc z interpretácie Jany Cvikovej v monografii Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre, objekt poukazuje na neustále lavírovanie medzi tvorivou činnosťou a starostlivosťou o domácnosť a silno rezonuje s myšlienkami eseje Vlastná izba Virginie Woolf z roku 1929. Obe autorky artikulovali potrebu fyzického i duševného priestoru, v ktorom by žena mohla slobodne tvoriť a pracovať v priestore súkromnej izby. V kurátorskej reflexii síce meno Virginie Woolf nie je spomenuté explicitne, no slovné spojenie vlastná izba je označené kurzívou.

Výstava tematizuje i verejné pôsobenie Hany Gregorovej a život v tieni slávnejšieho manžela. Vzťah s Tajovským jej poskytoval určitú slobodu a intelektuálne zázemie vďaka bohatým kontaktom. Rodina hostila vo vile na súčasnej Tajovského ulici v Bratislave mnohých významných umelcov, medzi inými Jána Smreka, manželov Borodáčovcov, Laca Novomestského či Gejzu Vámoša. Gregorová hrala nezastupiteľnú úlohu ako hostiteľka. Dobová karikatúra, ktorá je i súčasťou výstavy, ju dokonca zobrazila ako slovenskú „Madame Récamier“. Vďaka pôsobeniu Gregorovcov sa v meste etablovali mnohé umelecké, ako aj úradnícke elity, a dozvieme sa aj to, že rodina hostila vo vile i významné zahraničné návštevy, medzi inými spisovateľky Karin Michaëlis a Doru Gabe. 

Zo súkromnej korešpondencie citovanej na výstave je však zjavné, že Gregorová neakceptovala rolu pasívnej manželky – cestovala, prednášala a publikovala i napriek častému výsmechu. Medzi jej kritikov patril i Svetozár Hurban Vajanský, ktorý ju zosmiešnil opľutím a spoločensky aktívne ženy nazýval hanlivým výrazom Baba Femina. Výstava s nadávkou pracuje hrdo, nápis je vytlačený bielym písmom na fialovom podklade a dizajn sa stal súčasťou reklamných predmetov múzea. Fialová sa zároveň nesie celou expozíciou ako referencia na dominantnú farbu feministického hnutia.

Nepochopenie prichádzalo často aj od samotného Tajovského, najmä kvôli manželkinmu nadšeniu pre cestovanie, ktorý popísala v knihe Svet je tak krásny, citovanej aj v sprievodných textoch expozície: „Túžba po nových a nových svetoch v duši človeka je odveká… robí človeka nespokojným doma v tichom, hoc i blaženom kúte, neodolateľne ho tiahnuc do sveta.“ Hana, akoby v potrebe neustáleho pohybu a rozvoja, precestovala s dcérou Dagmar viacero európskych miest a po smrti manžela sa za ňou presťahovala do Prahy.

Napriek významnej literárnej a publicistickej činnosti zostáva dielo Hany Gregorovej marginalizované. Výstava na túto skutočnosť upozorňuje, no aj napriek tomu sú jej texty – prózy, eseje, publicistické príspevky – prezentované za sklom a namiesto pozvania k čítaniu navodzujú dojem uzavretosti. Dominantným prvkom miestnosti, v ktorej je vystavená jej tvorba pre dospelých, je citát literárneho vedca Imricha Sedláka na konštrukcii vitríny: „V Gregorovej prácach dominuje apriórne koncipovaná myšlienka pred literárnosťou. Príbehy sú písané intelektuálnou lexikou bez psychologických detailov.“ (Imrich Sedlák: Dejiny Slovenskej literatúry II, 2009, s. 30) Výstava neponúka jednoznačnú interpretáciu výroku. Najpravdepodobnejšou je kritika mužského čítania Gregorovej tvorby, prípadne podčiarknutie Haninej nedocenenosti. Otázne však je, či naozaj išlo o zamýšľaný efekt. Rovnako výrazne by totiž mohol byť v expozícii umiestnený aj citát literárnej vedkyne Jany Cvikovej, ktorá sa dielu Gregorovej venovala napríklad už v spomínanej knihe Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre.

Časť expozície je venovaná autorkinej tvorbe pre deti, no pozornosť by si zaslúžila aj jej publicistická práca, ktorá zostáva v riešeniach výstavy skôr na okraji. Autorka pôsobila v redakciách viacerých periodík – Prúdy, Slovenská politika, Robotnícke noviny –, no kľúčovou bola jej činnosť v denníku Slovenský východ v Košiciach. Tam našla po odmietnutí Národnými novinami priestor na profesionálne sebauplatnenie a redakčnú autonómiu. O jej novinárskom pôsobení sa však počas prehliadky veľa nedozvieme.

Kurátorský tím v záverečnej časti výstavy dopĺňa odkaz Hany Gregorovej o kontext dnešného feminizmu skrz videorozhovory so súčasnými osobnosťami na Slovensku (medzi ktorými sa ocitá napríklad i herec Jakub Jablonský, kultúrna publicistka Michaela Kučová či lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy Radka Mikšík) a prostredníctvom výšiviek, videoartu či výtvarných diel súčasných autoriek (Kundy Crew, Anna Daučíková, Aliza Orlan a i.). Aj napriek nepochybnému významu spomínaných umelkýň a umelcov snaha o aktualizáciu pôsobí vyrušujúco a prvoplánovo. Ako funkčnú však vnímam participatívnu inštaláciu, kde môžu návštevníci a návštevníčky symbolicky „doplniť“ výstavu vlastnými odkazmi – napríklad zviditeľniť ženu, ktorá by mala byť súčasťou mestskej pamäti. Tento záverečný akt otvára priestor pre dialóg medzi minulosťou a súčasnosťou a aktívne dotváranie feministickej pamäti Bratislavy.

Kurátorskému tímu sa úspešne podarilo živo zachytiť rôzne roly Hany Gregorovej, a najmä jej tvorivý a angažovaný nepokoj. Spolu s bojom za ženské práva a túžbou po vzdelaní výstava Hana účinkuje ako podnetný záznam o jej živote, mohla byť však taktilnejšia a ponúknuť hlbší ponor do autorkinej tvorby.

HANA / kurátorstvo: Daniel Hupko, Jana Jablonická Zezulová, Monika Kapráliková / Múzeum mesta Bratislavy / Apponyiho palác, Bratislava / 22. 11. – 31. 8. 2025

Foto: Dominika Bolgáčová, Múzeum mesta Bratislavy