Priestory pre vznik života

Aktuálna výstava Kataríny Bajkayovej s názvom PRUNUS PERSICA (lat. broskyňa obyčajná) v Galérii mesta Bratislavy zahŕňa najmä keramické objekty. Mohlo by sa zdať, že to je len ďalšia z množstva výstav, ktoré sme v posledných približne dvoch rokoch mohli vidieť u mnohých autorov a autoriek, ktoré sa tomuto médiu doteraz alebo primárne nevenovali. Na tom by v podstate nebolo nič zlé, ak by sa keramické objekty nevyužívali skôr ako trendy doplnky výstav, než ako precíznejšie skúmanie alebo experimentovanie so samotným materiálom.

Katarína Bajkayová sa však keramike venuje už od čias štúdia na košickej ŠUP-ke a k tomuto médiu sa vrátila aj na vysokej škole v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení v Košiciach, kde minulý rok ukončila doktorandské štúdium. Práve zo záverečnej dizertačnej výstavy (Hot Pressing, 2025), ako aj zo staršieho projektu Lullabies for our unborn babies z roku 2022 v galérii VUNU v Košiciach sú diela vo výstave v GMB, ktorej kurátorom je Matúš Novosad. Nájdeme tu väčšie i menšie keramické a porcelánové práce, reliéfy, kombinované s rôznymi predmetmi skôr úžitkového charakteru – nádobami a vázami, doplnené ďalšími materiálmi, napríklad textíliou, kovom a v závere výstavy videom.

Časť autorkinej tvorby v období niekoľkých rokov a kurátorský text rámcujú tému výstavy, ktorá by mala byť o „túžbe, zmyselnosti a nerozhodnosti z úmyslu počať dieťa do daných spoločenských súvislostí“. Podľa autorkiných slov sa na jednej strane táto nerozhodnosť vyznačuje kladením otázok a hodnotením vonkajšieho – spoločenského nastavenia a aktuálnych životných podmienok, akými sú napríklad naša nejasná budúcnosť v čase environmentálnej krízy, nedostupnosť dôstojného bývania, spoločenské postavenie ženy umelkyne, možnosti či udržateľnosť financovania seba, svojho dieťaťa a tvorby. Na strane druhej sú otázky nasmerované aj dovnútra – na seba samu, a týkajú sa radostí i strastí počatia a partnerských vzťahov, ako aj vysporiadania sa s novou situáciou, ktorú materstvo nutne sprevádza. Toto váhanie dopĺňajú a rozširujú aj ďalšie pozície a hlasy, ktoré nachádzame v krátkych príspevkoch priložených ku kurátorskému textu, napísaných autorkou a jej blízkymi ženami s rôznym profesijným zameraním (environmentalistka a klimatická aktivistka Zuzana Jarošová, špeciálna pedagogička Klaudia Husárová, vizuálna umelkyňa Alex Selmeci). Výsledkom sú básne, poviedky či poetické zamyslenia nad nastolenou témou a tie v podstate ďalej otvárajú veľmi široký terén myslenia o materstve v súčasnej dobe – o túžbe po ňom alebo, naopak, o pochybnostiach.

Táto nerozhodná pozícia, taká známa mnohým ľuďom v dnešnej dobe, mi pripomenula knihu s názvom Motherhood od kanadskej autorky Sheily Heti. Skoro na tristo stranách sa v nej zamýšľa nad podobami materstva v súčasnom svete, ktoré podľa nej nutne nemusí znamenať porodenie dieťaťa. Od začiatku knihy máme tušenie, že v podstate dieťa nechce a pre svoj život ho nepotrebuje, ale už samotný rozsah jej diela dosvedčuje, aké ťažké je vysporiadať sa s touto otázkou ako tridsiatnička (ktorá je v pozícii, že sa rozhodovať môže), ako si na ňu úprimne odpovedať bez všetkých kultúrnych nánosov a očakávaní okolia a ako svoj postoj obhájiť pred svetom.

Fyzická prítomnosť v priestore výstavy a skúmanie aj tých najmenších predmetov však vo mne neotváralo komplexnosť premýšľania o materstve či intimite. Materialita vystavených objektov – ich biomorfné hmoty, lesklá glazúra skôr pastelových farieb – moje myšlienky stále prinavracala skôr k materialite tejto témy – k telesnosti. Samozrejme, rodičom sa človek nutne nestáva len prežitím tehotenstva a telesným prepojením s rastúcim dieťaťom. Kompozícia jednotlivých diel, ich forma a vizualita však evokujú, ako je naše prežívanie prepojené s našimi telami – s procesmi, ktoré v nich prebiehajú, na úrovni orgánov alebo buniek. Výstava akoby skôr ukazovala celú tú alchýmiu, ktorá sa v nás odohráva, či už chceme, alebo nie, či o nej vieme, alebo nie. Zároveň rôzne dutinové objekty, vázy a nádoby (bez prvoplánového čítania ženy ako nádoby) možno vnímať práve ako tie priestory, v ktorých môže vznikať a prebiehať život, alebo mechanizmy, ktoré život zabezpečujú. 

Takéto pôsobenie výstavy je umocnené aj jej umiestnením v podzemných priestoroch Pálffyho paláca GMB, ako aj samotnou inštaláciou a prácou so svetlom. Inak pomerne náročné priestory, ktorými sa vyznačujú aj ďalšie poschodia obidvoch palácov patriacich galérii, tentoraz „hrajú“ v prospech prezentovaného materiálu. Jednotlivé objekty, najmä v najväčšej miestnosti výstavného priestoru – pripomínajúcom podzemie, dutinu, niečo pod povrchom – spolu tvoria akoby laboratórium alebo jednoducho vnútorné, vzájomné prepojené procesy odohrávajúce sa v organizme. Napriek tomu, že jednotlivé objekty nie sú veľkých rozmerov, podarilo sa ich zvýrazniť bodovým svetlom, ktoré ich vizuálne zvýznamňuje a „vyťahuje“ z inak tmavého priestoru a štruktúrovanej podlahy.

Diela, ktoré odvracajú pozornosť od biológie a najviac prehovárajú o možnej ambivalencii a komplexnosti vytýčenej témy, boli skôr tie, ktoré kombinovali viaceré materiály. Jedným z nich bol objekt – reliéf na stene vo vstupnej miestnosti výstavy s názvom Clitoria (2025). Napriek jeho názvu tvar s dvoma ramenami na prvé pozretie pripomína skôr maternicu s vaječníkmi a vajcovodmi. Klitoria je však aj kvet, ktorého tvar mu vyslúžil toto pomenovanie. Nevieme teda úplne presne, na čo sa pozeráme, ale keramické glazované časti by mohli naznačovať znova niečo biologické. Ramená sú však z lesklého kovu a akoby dodatočne spájali jednotlivé časti orgánu – ako umelé náhrady končatín, protézy, ako niečo pridané, čo by malo nahrádzať alebo dopĺňať „prirodzené“ časti či mechanizmy. Vizuálny kontrast haptickej keramickej hmoty a nerezovej prísnosti kovu ešte viac podčiarkuje rozdielnosť ich pôvodu a významu – zároveň nič nenasvedčuje tomu, že by si navzájom prekážali, skôr naopak – akoby sa „prirodzen“ dopĺňali.

Vo výstave sa nachádzajú aj objekty – hlboké reliéfy –, ktoré taktiež vyobrazujú niečo, čo nápadne pripomína ženské vnútorné orgány. Sú nimi staršie diela z roku 2022 s názvom Zvyšky a Polymnia. Ich akoby kachličková plochá forma s vystupujúcim reliéfom pripomína diela vo verejnom priestore, ktoré sú príznačné aj pre mesto Košice, odkiaľ autorka pochádza. K inšpirácii týmito keramickými reliéfmi, mozaikami, ale aj väčšími sochami v meste napríklad od Imricha Vaneka, Herty Ondrušovej-Viktorínovej alebo Marie Bartuszovej sa Bajakyová aj priznáva. Jej reliéfy sú však oveľa menšieho formátu, nedramaticky položené na zemi a stavajú diváctvo nad seba, pre pohľad zhora. Na diele Zvyšky sú na dvoch miestach pripevnené kožené popruhy. Nadväzujúc na nastolenú tému a vzhľadom na samotný tvar vyobrazeného orgánu pripomínajúceho maternicu to aj bez zachádzania do aktuálnych politických bojov proti reprodukčným právam a za ovládanie ľudských tiel pôsobí ako agresívny zásah, ako zväzovanie, umlčovanie, disciplinovanie.

V poslednej miestnosti v závere výstavy je umiestnené video Hot Pressing (2025) – 3D animácia, ktorá podľa autorkiných slov najprv vychádzala z jej záujmu o dianie vnútri pece počas výpalu. Postupným rozpracovaním idey sa dopracovala k abstraktnejšiemu, ale zároveň vizuálne výpovednému výsledku. Dívame sa na transformáciu, pohyb, vnútorný proces bez bližšieho určenia, no vonkajšou úpravou a farebnosťou pripomínajúcu embryo alebo rast buniek. Síce video dodáva na záver statickej výstave a vystaveným objektom pocit rozpohybovania – tej potrebnej zmeny, ktorá súvisí s našimi fyziognomickými, ale aj mentálnymi procesmi –, po prejdení celého priestoru môže pôsobiť až príliš doslovne či ilustratívne a akoby naviac.

Katarína Bajkayová svojou výstavou a tvorbou nechce o materstve, vzťahoch a všetkom, čo k nim patrí, hovoriť cez maternice alebo embryá. Hoci by sme možno bez kurátorského textu či poznania jej predošlých projektov a tém, o ktoré sa dlhšie zaujíma, nemuseli identifikovať, čo je tou nosnou témou, ktorá má vystavené diela prepájať, práve týmto spôsobom do nej vnáša svoju vlastnú vizuálnu ambivalenciu, ale aj abstrahovanú poetickosť, ktorá nás núti hľadať v jej tvorbe odpovede alebo otázky, či emócie.

---

Katarína Bajkayová / PRUNUS PERSICA / kurátor: Matúš Novosad / Galéria mesta Bratislavy / 16. 10. 2025 – 26. 4. 2026

Foto: Lenka Márföldy