O dôležitosti radikálnej archivácie prítomnosti

V žilinskej Novej synagóge sú do 1. marca 2026 prezentované dva paralelné, vnútorne prepojené projekty: Kolektívne barikády Olje Triašky Stefanović a Bienále kultúrneho odporu Tomáša Rafu. Spoločne vytvárajú silný synergický komentár k súčasnej politickej a kultúrnej kríze na Slovensku [1].

Bienále kultúrneho odporu je súčasťou Rafovho dlhoročného časozberného projektu Nový nacionalizmus v srdci Európy, prostredníctvom ktorého už pätnásť rokov mapuje prejavy extrémizmu a spoločenských konfliktov v regióne. Súčasná prezentácia je koncentrovaným archívom posledných dvoch rokov – obdobia systematického rozkladu kultúrnych inštitúcií a systému finančnej podpory na Slovensku. Prostredníctvom autentických videozáznamov z tlačových konferencií, protestov a verejných diskusií ukazuje široké spektrum hlasov: od umelkýň, pedagógov a aktivistiek presviedčajúcich o dôležitosti odporu, až po výpovede podporovateľov súčasnej vlády, ktorých rétorika osciluje medzi neurčitým strachom zo zmeny, inakosti a myšlienkami balansujúcimi na hrane palingenetického nacionalizmu.

Potreba archivácie aj týchto nelichotivých a absurdných prejavov je však výstrahou pre nás (a budúcich bádateľov v tomto archíve), že nejde o abstraktné ideológie, ktoré by boli indoktrínované len v autoritatívnych režimoch, ale že politika afektu je stále účinnou zbraňou na polarizáciu a udržanie si moci. Výstava kladie nároky na diváctvo: vyžaduje čas, trpezlivosť a ochotu venovať sa hodinám záznamov. V tomto ohľade by projekt profitoval z titulkov vo videách alebo poskytnutia ich prepisov, čo by sprístupnilo jeho obsah aj medzinárodnému publiku a zvýšilo jeho dokumentárnu hodnotu.

Atmosféru krízy a rozpadu fyzicky stvárňuje priestorová inštalácia, do ktorej sú záznamy zasadené a premietané. Návštevníctvo vystupujúce na prvé poschodie je tak konfrontované so situáciou po udalosti. Vstupuje do prostredia, ktoré nápadne pripomína „vybrakovanú“ kanceláriu alebo sklad: popadané regály, poličky poddávajúce sa únave materiálu a ťarche uložených bremien, podopierané televízie, chaos. Táto „inštalačná náhodnosť“ však nemusí byť len prvoplánovou rezignáciou na architektonické riešenie; možno ju čítať ako ďalšiu vrstvu, samostatnú formu výpovede. Priamo kóduje stav slovenskej kultúry po viac ako dvojročnej vláde neodbornej garnitúry na ministerstve – kultúrne centrá s nulovým rozpočtom, v núdzovom režime. Je to dystópia, ktorá nie je futuristickou víziou, ale prítomným okamihom. Táto nie náhodná podobnosť s estetikou prvých kancelárskych open-spaces, ktoré sa v deväťdesiatych rokoch začali vynárať ako regionálne pobočky poisťovní či nebankových subjektov, umocňuje pocit zo zvláštneho bezčasia. Diváctvo sa nachádza v súčasnosti, ktorá však pripomína kulisy dystópie nahlodanej časom. 

V priestoroch ochodze neologickej synagógy tak vzniká observatórium diania posledných dvoch rokov. Ochodzu lemujú improvizovane vyrobené bannery a transparenty s heslami, ktoré sú autentickými artefaktami z demonštrácií, a do priestorov synagógy prenášaj ďalšiu vizuálne podnetnú vrstvu, ktorá spoločne so zvukovým viachlasom z videí tlmočí atmosféru protestov.

Radikálne archivovanie je nástroj, ktorý je zasadený do tohto priestoru vydrancovanej kancelárskej dystópie (ktorá môže tiež veľmi dobre predstavovať stav kancelárií štátnej správy po ukončení výkonu funkcie alebo kultúrne inštitúcie v likvidácii) a ktorý zanecháva silný, aj keď horký zážitok. Radikalita je v tomto prípade nekompromisná, perzistentná prítomnosť a vyjadrenie nesúhlasu, ktoré je mobilizované do dlhodobého, vyčerpávajúceho odporu voči neodbornosti a silnejúcej neslobode.

Do tohto kontextu je umiestnený dočasný monument Kolektívne barikády – inštalačná intervencia Olje Triašky Stefanović. Jej konceptuálny, takmer hravý prístup parafrázuje barikády ako objekt, ktorý stráca svoj obranný zmysel. Zvyčajne obmedzujú a bránia v pohybe kolektívneho tela verejným priestorom. Na výstave sa však stávajú hlušinou, ktorá drží pohromade len vďaka vlastnej váhe. Jej dočasnosť a potenciálny kolaps pod vlastnou ťarchou je metaforou pre všetky nestabilné, dysfunkčné štruktúry – a zároveň pripomienkou, že žiadna z nich nie je večná.

V kontexte Kolektívnych barikád sa slovenský prípad stáva symptómom väčšieho a nebezpečnejšieho problému neustálej polarizácie spoločnosti v celosvetovom meradle. Svedčia o tom, že radikálnym umením dneška nie je to, ktoré snivo uteká od reality súčasnosti do prísľubu lepšej budúcnosti, ale to, ktoré perzistentne pozoruje, zúčastňuje sa a zaznamenáva rezilienciu a odpor. 

Skutočná sila výstavy, najmä časti Tomáša Rafu, spočíva v chápaní zaznamenávania ako aktívneho, radikálneho kurátorského nástroja. V dobe post-pravdy, keď sú emócie a osobné presvedčenie často povýšené nad overiteľný fakt, sa takáto dôsledná digitálna stopa reality stáva takmer spoločenskou nevyhnutnosťou. V ére deepfakeov a tekutej reality je archivácia nielen umeleckým médiom, ale stáva sa jedným z nástrojov na pravdivosť. Samotné akty účasti, pozorovania a archívneho uchovávania sú tak odporom proti zabudnutiu a falšovaniu. Rafa nepotrebuje vyvolávať emócie dodatočnou dramatizáciou – autenticita záberov z protestov, kde zaznievajú protichodné názory, je dostatočne výpovedná. Výstava tak nepracuje s hotovým uzatvoreným archívom, ale ho priamo pred nami vytvára. Jej prínos pre (nielen) slovenské publikum je v tom, že dokazuje, že sme sa do tejto krízy „nezobudili“ zo dňa na deň, ale je výsledkom rozkladného procesu, nie singulárnou udalosťou.

Obe výstavy tak spoločne vytvárajú uzavretý kruh. Rafov archív ukazuje proces rozkladu a formovania odporu, Triaška Stefanović vizualizuje jeho premenlivosť a možné pasce. Navonok môže celý projekt pôsobiť ako obraz beznádeje, avšak je to pripomienka, že kultúra pretrváva aj v ruinách, odpor má mnoho podôb a stopy dnešnej prítomnosti (archivované v takejto surovej forme) budú nevyhnutným zdrojom pre pochopenie budúcnosti.