Napriek rozkladu

Záver leta sa stal pre bratislavských milovníkov a milovníčky vizuálneho umenia už tradične obdobím výstav, ktoré vdychujú život opusteným priestorom. Kolektív Vox Loci má za sebou veľmi produktívne leto. Nielenže organizujú túto výstavu – ktorá vďaka sprievodnému programu nadobúda rozmery festivalu –, ale taktiež umelecky prispeli do programu festivalu Hradby samoty. Mladý tím zložený z ľudí, ktorí už stihli nabrať bohaté skúsenosti v revitalizácii ruín (aspoň na krátku chvíľu) od čias spoluorganizovania samostatného projektu Rozptyl, teraz otvára už druhý ročník svojho vlastného projektu.

V priestoroch opustenej budovy Mestského domu účastníkov odboja na Ventúrskej 4 otvoril kolektív Vox Loci v nadväznosti na výstavný projekt Miesto toho tento rok projekt pod názvom Pohroma – základné bezpečnostné opatrenia v ruinách. Podnadpis je nielen úsmevným odkazom na budovu, ktorú zapĺňajú diela výstavy, skrýva aj kurátorské rámcovanie projektu. Je to práve silnejšie rámcovanie projektu a kurátorský vstup, ktorý odlišuje tento ročník projektu od svojho predchodcu alebo sesterských projektov. Výstava Miesto toho čiastočne vytvárala dojem, že ide o akúsi prierezovú mozaiku vizuálnej tvorby niekoľkých autorských generácií, spojených v snahe oživiť miesto, do ktorého vnikli. Súčasná iterácia projektu pracuje citeľne vedomejšie pri výbere autorstva a vytváraní prepojení premyslenejším rozmiestnením diel v priestore. Budova sa však nestáva len pasívnym pódiom pre výstavu, ktorá by mohla vzniknúť kdekoľvek, ale naďalej aktívne participuje na dotváraní koncepcie.

Základné bezpečnostné opatrenia v ruinách nás uvádzajú pomocou textu umelca a kurátora Lukáša Sobotu do kontextu, v ktorom je situovaný nielen výstavný projekt, ale aj do samotnej tvorby naprieč generáciami súčasného umenia. Vystavujúcich a vystavujúce v tejto výstave (a do veľkej miery mimo nej) spája sústredený prístup a snaha upriamiť pozornosť na aktuálny stav sveta a aspekty zdieľanej, no neprehľadnej sociálnej reality. 

Môže byť výtvarná reflexia našou reflexnou páskou, ukazujúcou „ostré rohy, nebezpečné hrany a praskliny našich životov“, ako navrhuje Sobota? Vnímanie sveta zmietaného krízami, ideologickými rozpormi a eskapistickými – no niekedy až exploatačnými – stratégiami ťažiacimi z ľudskej frustrácie si vyžaduje usmernenie. Tak ako samotný nebezpečný výstavný priestor, aj výstava Pohroma akoby od nás žiadala: „Zvýš pozornosť, si v temnom priestore (a čase).“

Kvôli dosiahnutiu tejto vízie prebehlo zjavné zúženie výberu umelectva a sústredenejšie parametre open callu ako pri minuloročnej výstave. Tím vyberal projekty, ktoré svojím prístupom zrkadlili motív upozorňovania na neprehľadnú súčasnosť, surovo prezentovali hypotetické budúcnosti alebo kriticky reflektovali náročné témy. Záber tvoril prierez od etablovaných umelcov a umelkýň, ktorí a ktoré takto pristupovali k svojej tvorbe už v období normalizácie, cez mladšie a profesionálne reflektované generácie, až po tú nastupujúcu, ktorá sa len teraz otvára svetu.

Dialógy, ktoré sa naskytli medzi projektami, ponúkali hlbšie čítania diel než v koncepcii minulého ročníka. V jednej miestnosti sme tak mohli nájsť rozhovor medzi staršou a mladšou umeleckou generáciou, pričom viera neskoromodernej generácie v silu umenia meniť svet narážala na postmodernú kritiku skreslených pohľadov. Ako meniť, ak sa nevieme dohodnúť, na čo sa pozeráme?

Hneď vo vedľajšej miestnosti je diváctvo pozvané do sveta postsocialistickej reality. Triezvejšie reflektujeme dedičstvo štátneho socializmu. Tendenciu zbrklého obrazoborectva všetkých aspektov pokusu o alternatívy kapitalizmu konfrontujeme, bok po boku, s následkami zúrivej vojny národov bývalého východného bloku, či už v Juhoslávii, alebo v kontexte súčasnej invázie Ruska na Ukrajinu. Kritika masovej výroby a konzumu sa ocitá o poschodie vyššie nad sochárskou inštaláciou ironizujúcou kult militarizmu pomocou symboliky z videohier.

V nadväzujúcom priestore nájde návštevníctvo vedľa obrazov etablovanej umelkyne (stvárňujúcich mytologický príbeh odoberajúci nevinnosť a krídla anjelikom) maľby mladej umelkyne založené na kasínovej estetike, ktorá neraz odobrala všetko naivným či závislým. V intímnom kútiku, vystupujúc z tejto scény, zase ľudská závislosť na jasných odpovediach komunikuje pomocou spirituálneho environmentu, kde si môže človek posedieť pred soškami Panny Márie a zostrihom televíznych veštcov a veštkýň ponúkajúcich za finančnú odmenu pseudoriešenia na akýkoľvek problém volajúcich.

Iné tri miestnosti nás zaujmú prezentáciou vlastností materiálu v stave rozkladu. Materiály tu ponúkajú podporu pre rozpadávajúcu budovu, hoci nevhodne, až naivne, pomocou prchavej matérie na oporu — molitanom. Napriek tomu efektívne ukazujú, ako materiály vstupujú do úlohy autorstva estetického dizajnu diela a prejavujú svoju vôľu. Tekuté sklo obtekajúce fotoalbumy zase evokuje rozklad a stratu spomienok. Materiál už nie je len pasívne volený autorstvom, ale aj vykonávateľom a producentom zmeny, rozkladu alebo metafory straty stability.

Nestabilita dneška je celkovo podčiarkovaná naprieč výstavou. Autorstvo nadobúda aj umelá inteligencia; zamýšľame sa nad post-prírodou po totálnej environmentálnej deštrukcii vplyvom vojny a klímakrízy; lapáme po konzervovaní našej (spoločenskej) pamäti a užívame si už miznúcu anonymitu cez vizuálnu metaforu fotografického preexponovania; kritizujeme, ako na nás naši rodičia s najlepšími úmyslami uvalili rodové stereotypy a zároveň nostalgizujeme (násilné) videohry nášho detstva, v ktorých sme mali priestor sa vyblázniť. A tak sa pozeráme z okna najvyššieho poschodia ponad krabicu plnú prázdnych plechoviek Smädného mnícha, na inštaláciu na streche od lokálneho street art umelca, kde na nás jeho ikona gekona, zvierajúca palestínsku vlajku, kričí: „Zamysli sa nad sebou!“

Tematická a fyzická blízkosť konštelácií individuálnych projektov ukazuje väčší cit kurátorského vstupu v snahe vyrozprávať ucelenejší príbeh, než sme zažili s minulým ročníkom. Zo sprievodného textu môžeme vyčítať chaotickú, no poprepájanú spleť motívov a obsahov. Napriek náročnejšiemu jazyku autora zahĺbeného v internetovej kultúre čitateľstvu prezentuje tézu kolektívu úspešne: nachádzame sa v hektickom momente v globálnych dejinách a postmoderne sme došli k záveru, že odpovedí a prístupov je mnoho, avšak metamoderne už odmietame akceptovať konečnosť prítomnosti, banalitu schopnosti voliť len zopár z množstva možností, a hľadáme cestu von – či ohliadaním sa do minulosti alebo špekulovaním nad diverzitou ciest budúcnosti. Na rozdiel od modernistických vízií lepších zajtrajškov nás mozaika súčasného umenia na výstave Pohroma surovo, triezvo a racionálne upozorňuje svojimi reflexnými páskami, že budúcnosť môže byť stále temnejšia ako už i tak tmavý (časový) priestor, v ktorom sme prítomní a prítomné.

Výstava je sprevádzaná pestrým a obsahovo koncepčne trefným sprievodným programom. Okrem tradičných performance art prezentácií je účastníctvo pozvané na diskusie, v ktorých pozvaní hostia a hostky glosujú kreativitu v čase umelej inteligencie a náročnosť prítomného historického momentu zmietaného krízami. Bola to práve druhá z menovaných, čo už prebehla a strhla diváctvo do tém katastrofických rozmerov. Súhra environmentálneho filozofa Richarda Sťahela, fenomenologičky Jaroslavy Vydrovej a sociálneho filozofa Michala Liptáka otvorila tému náročnosti (ba priam neriešiteľnosti) súčasných kríz, menovite vzostup krajne pravicových ideológií a nástup klimatického kolapsu. Veľmi triezvo bola pomenovaná realita, že niektoré krízy alebo pohromy budúcnosti nemusia byť zvrátiteľné. Diváctvu určite neraz stiahlo žalúdok od pocitu beznádeje, avšak podobne ako s umeleckými projektami na poschodiach nad nami, aj diskusie motivovali neostať v stave beznádeje. 

Napriek vysoko pravdepodobnej absencii riešení nám diskutujúci dávali strategické varovania pre navigovanie budúcnosti: vcítiť sa do seba, do svojej komunity a budovať čo najviac alternatívnych inštitúcií. Aby v momente kolapsu spoločnosť neblúdila v tme, ale mohla sa ruka v ruke, pomocou nami dnes zanechaných reflexných pások v kolabujúcom spoločenskom priestore, vyviesť von – keď nie do idylky, tak aspoň na miesto v ruinách, kde môžeme cítiť krásu a spolupatričnosť, napriek rozkladu navôkol.

POHROMA – Základné bezpečnostné opatrenia v ruinách / kurátorstvo: Vox Loci (Kristína Majvitorová, Lukáš Sobota, Hugo Raýman, Dorota Malichová, Kristián Šmelko) / Ventúrska 271/4 / Bratislava, Slovensko / 22.8. – 20. 9. 2025

Foto: Hugo Raýman, Mária Šimová