Iný archív

Vzdorujúci archív je umeleckým archívom, ktorého vnútorná logika a usporiadanie vyzýva návštevníctvo galérie uvažovať o archívnych praktikách konceptuálne a kriticky. Archív, ktorý Ana de Almeida prináša aj spolu so študentstvom VŠVU (menovite: Adam Balogh, Johanna Bukovsky, Viktoria Gajdošová, Barbora Halmešová, Jos Leys, Michaela Pavelková, Michaela Prablesková, IIda Saarela, Karla Šavrtková), exponuje diela v podobe osobných artefaktov či objektov a fotografií z rodinných archívov.

V centre expozície sú fotografie Between revolutions, nasnímané autorkiným otcom José Albertom. Zachytil ich ako portugalský študent žijúci v bývalom Československu bez umeleckého zámeru. Fotografie so silným politickým odkazom sú umiestnené na ploche bannerov. Niekedy je na hliníkovom povrchu, ktorý asociuje klinickosť inštitucionálneho uchovávania, situovaná len jedna malá fotografia a okolo je akési prázdno – kam patrí? Kde by mala byť umiestnená a archivovaná?

Umelecké archívy narúšajú tradičné očakávania o archíve ako o usporiadanej inštitucionálnej zbierke dokumentov. Vzdorujúci archív stojí v napätí medzi tým, čo Jacques Derrida nazýva archontickým poriadkom (l’ordre archontique), teda mocou inštitúcie určovať, čo sa zachová a čo sa stratí, a túžbou umeleckých či komunitných praxí túto moc narúšať a destabilizovať. Naproti inštitucionálnemu modelu, ktorý nadužíva koloniálne a mocenské logiky, sa v umeleckých archívoch operuje napríklad s rodinným a osobným archívom či nedokončenými a poškodenými dielami. Vytvárajú nové formy výpovede tam, kde štátne inštitúcie zlyhali, nezaznamenali nič a objekty odsúdili na zabudnutie alebo zaznamenali ideologicky selektívnu verziu súvislostí.

Dielo V pre MFA a OF je kresba odkazujúca na grafický dizajn skratiek organizácií MFA – Movimento das Forcas Armadas a OF – Občianske fórum. Skúma politické gestá a jazyk, na čo nadväzuje aj videotriptych Medzi revolúciami, ktorý je nainštalovaný na hliníkových plochách. Na prvej obrazovke beží 13-minútové archívne video ​​68: Praga em Lisboa (68: Praha v Lisabone), v ktorom obyvateľstvo Lisabonu v televíznej ankete reaguje a odpovedá na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. V poškodenom videu absentuje zvuková stopa. Autorka inštinktívnym čítaním z pier dotvára reakcie ľudí na okupáciu. Vstupuje tak do nemého diela, keď respondentom a respondentkám čiastočne vracia hlas. Na ďalších audiovizuálnych záznamoch pozorujeme znakovú reč politického jazyka. Almeida uvažuje o jazyku ako o nosiči moci formovanom spolu s dejinami. Dielo Palavras de Abril (Aprílové slová) mapuje pojmy Karafiátovej revolúcie, ktoré sú interpretované v posunkovom jazyku v portugalčine. V diele Palavras de Novembro (Novembrové slová) znaková reč v českom jazyku interpretuje pojmy Nežnej revolúcie. Videá zdôrazňujú nedostatočnú inklúziu voči nepočujúcim. Pretože znakový jazyk nevzniká centrálne a naraz, nebol aktualizovaný a znevýhodnených jeho absencia aktívne vyčleňovala z politického diania. Obrazovky umiestnené vedľa seba sú politickým záznamom o revolučnej transformácii spoločnosti. Túto myšlienku nesú aj fotografie autorkinho otca. Rodinná skúsenosť sa stáva nástrojom na čítanie dejín Portugalska a Karafiátovej revolúcie i Československa a Nežnej revolúcie, teda dvoch rozdielnych, no ideologicky prepojených skúseností.

Súčasťou výstavy je aj spolupráca Any del Almeida so študentstvom VŠVU, ktoré sa v rámci workshopu zaoberalo osobnými archívmi. Kolektívny projekt Rodinné albumy a momenty odporu skúma prepojenia medzi domácim, inštitucionálnym, súkromným a kolektívnym priestorom pamäti. Diela študentstva fungujú ako akési rozšírenie archívnych metód. Prebúdzajú vo mne najmä nutkanie sa osobných artefaktov dotýkať a študovať ich.

Karla Šavrtková pretransformovala rodinné fotografie bombardovania Nitry do textov, ktoré sú kritickou reflexiou samotného aktu archivovania obrazov násilia. Against seeing sú obrazy nahradené jazykom, pričom ako termopapier ležia schúlené do seba. Jej dielo sa pohybuje medzi pamäťou a mlčaním, medzi potrebou hovoriť a potrebou chrániť. Viktoria Gajdošová exponuje keramické misky z prostredia, ktoré pre ňu osobne zaniklo. Ich poškodenosť zliepa fotografiami a prijíma stratu ako neoddeliteľnú súčasť spomínania. Pamäť tu nie je pevná ani uzavretá, vzniká opakovane, čo naznačuje samotný názov – And every time a drop hit the surface, a new memory was created. Michaela Prablesková narába s archívom vzťahu a intimity. Zvolený materiál zachytáva praktiky rebélie a priateľstvo poznačené totalitným režimom. V diele Maybe the real______was the ____ we lost along the way tematizuje, že archív môže byť aj priestorom smútenia, nielen evidencie. Dielo Learning Resistance With my Sister* friends Michaely Pavelkovej je školská lavica s odkazmi, kresbami, maľbami či nálepkami. Sú to emocionálne stopy priateľstiev, ktoré formovali autorkin vzdor. Jos Leys Nee v diele Nee ik ben niet Jos, ik ben Kathleen*, / Nie, nie som Jos, som Kathleen* pracuje s detským fotoalbumom a termotlačou, ktorá upevňuje dočasnosť jej detských identít a snahu sebaurčenia. Ďalším dielom je roztrhaná obliečka s termofotografiami dvoch ľudí. Johanna Bukovsky v diele ​​Zomrieť vašou dcérou pracuje s archívom ako nástrojom na pochopenie rozpadu rodinných vzťahov. Keď pristupujem k slúchadlu, z ktorého počuť hlas ženy, chcem ho zdvihnúť a vypočuť si vety diela Spomínanie ako forma rezistencie. Adam Balogh situuje na podstavci pevnú linku a otvorenú peňaženku s efemérnou fotografiou.

Vzor iného archívu mimo inštitucionálneho prostredia prináša záchvev vzdoru a pozornosti tým strateným, potlačeným a nie vždy vypočutým hlasom. Vzdorujúci archív nie je nutne negáciou archívu ako takého, ale kritikou praxe, pričom problematizuje politické, procesuálne a ideologické postupy. Vyzýva na kolektívnu predstavivosť a je akýmsi nástrojom na skúmanie budúcej pamäti, ktorá neprehliada. Výstava teda nepracuje iba s formálnym zhromažďovaním, ale nastavuje archív ako priestor dialógu medzi individuálnym prežívaním a historickými udalosťami, kde osobné príbehy reflektujú a dopĺňajú širšie spoločenské a politické súvislosti, a zároveň otvára otázky o tom, kto pamäť tvorí, vlastní a interpretuje.

---

Foto: _isonative

Ana de Almeida / spolupráca: Adam Balogh, Johanna Bukovsky, Viktoria Gajdošová, Barbora Halmešová, Jos Leys, Michaela Pavelková, Michaela Prablesková, Iida Saarela, Karla Šavrtková / Vzdorujúci archív / kurátorka: Judit Angel / tranzit.sk / Bratislava / 30. 9. 2025 – 16. 1. 2026