COČ 2025: Nikola Balberčáková

Svet je emočný priestor, nie racionálny systém

Tvoje práce sa často dotýkajú otázok identity a copingových stratégií v súčasnom svete. Zaujíma ma, či sa na tieto témy pozeráš skôr objektívne, ako pozorovateľka generácie, alebo je to intímny, autobiografický priestor?

Pre mňa to vychádza z osobnej skúsenosti a prežívania. Moja tvorba je výrazne prepojená s tým, čo sama prežívam, a čo mám okolo seba navnímané – často sú to konkrétne mikrosituácie, ale aj skúsenosti môjho okolia. Reflektovanie skrz emocionalitu v obraze či texte je pre mňa kľúčovým jazykom, rovnako ako je pre niekoho formálny koncept. Je to pre mňa spôsob čítania sveta – ako skrz osobnú prizmu alebo prežité situácie dokážem reflektovať i globálne témy, frustráciu, úzkosti, bolesť, a zapájať ich do širších významových rovín.

Emotional Lipgloss, 2022, Foto: Adam Šakový

Vo svojich dielach subverzívne narábaš s obrazom kolektívneho a občianskeho odporu voči mocenským štruktúram či s predstavou kolapsu súčasného kapitalistického systému. Ako si pre seba definuješ pojem rezistencie? Je pre teba viac politickým gestom, osobným postojom alebo umeleckou stratégiou?

Áno, k takému konceptu premýšľania som sa dostala počas písania diplomovej práce Emotional Lipgloss (2022) na UMPRUM v Prahe, keď som sa zamýšľala nad tým, akým spôsobom nazerať na tlaky spoločenského nastavenia, ktoré sa v našich životoch nenápadne prejavujú, a aký vzťah k nim máme. Vtedy som to prepojila s témou hyperfeminity ako formou neposlušnosti voči stereotypnému chápaniu dobrého dievčaťa. V tom čase ma oslovila pomerne rozšírená kniha Jamesa C. Scotta Dvakrát sláva anarchismu o občianskom anarchizme a mikropolitike. Fascinuje ma predstava, že odpor znamená robiť i nepostrehnuteľné veci, zakorenené v každodenných gestách, či snaha o neustále usporadúvanie toho, čo je považované za normálne alebo správne.

Vo svojej tvorbe som si vlastný spôsob „odporu“ našla vo forme dlhodobého textového archívu, ktorý je často stavebným kameňom mojich diel – vo videu, spoluautorských performanciách, objektoch. Je v ňom priznaná zraniteľnosť i frustrácia, čím sa staviam proti očakávaniam súčasného systému, v ktorom je pre nás náročné žiť a zvládať ho, a vyžaduje si spôsob myslenia v zmysle „najsilnejší prežije“. V textoch prechádzam aj škálou frustrujúcich či bolestných pocitov, čo je zároveň intímne svedectvo. Niekoľkokrát som v scriptoch (pozn. scenároch) tematizovala tému skincare (napr. v performancii Black oil smoke, Paper thin skin, v spolupráci s Jakubom Pohlodkom, 2025), ktorá je často skrytým, osobným aktom. Posúvala som ju ale do roviny sebadeštrukcie – niekoľkonásobného stenčovania kože, anti-aging procedúr, ich prepojenia s triednym/ekonomickým statusom, alebo za účelom honby za tým, čo reálne potrebujeme – napríklad lásku. Pre mňa je toto zdieľanie zraniteľnosti v kolektívnej situácii, v sprítomnenom diele, jedným zo spôsobov, ako sa spoznávať.

Black oil smoke, Paper thin skin, v spolupráci s Jakubom Pohlodkom, 2025, videostill: Kristián Babjár

Na tvojej nedávnej samostatnej výstave Swarming Tongues v Staromestskej galérii Zichy ma zaujala najmä práca s materiálom, napríklad metaforický odkaz na fondán (Smartflex). Ako premýšľaš nad materiálmi a médiami, ktoré používaš? Vychádzaš skôr z intuitívneho výberu alebo si vždy konceptuálne premyslíš ich významové vrstvy?

Pri Swarming Tongues (2025) bol materiál cukrovej poťahovej hmoty, ktorý ma zaujal ešte počas bakalárskeho štúdia, hlavnou významovou vrstvou. Tým, ako sa správa a ako pôsobí – ako extrémne krehký materiál –, priamo metaforizoval tému fungovania našich tiel pod nátlakom očakávaní súčasného systému. Okrem toho je fondán určený na gastronomické účely – súvisí s cukrárskou výrobou, tradične chápanou ako feminizovaná práca. Tento materiál je pre mňa performatívny aj politický, jeho exponovanie na veľkej ploche v novom kontexte vnímam ako gesto, ktorým na tieto vrstvy poukazujem.

Cukrová hmota prišla vo vedrách, my sme ju spoločne s Jakubom Pohlodkom a Martinom Hrvolom ručne hnietli, bolo to asi 150 kilogramov. Robili sme skúšky a vymysleli proces, aby sme vedeli, ako to bude fungovať na veľkej ploche. Valcovali sme ho na veľké pláty a znova tvarovali. Po dvoch týždňoch materiál stvrdol na kameň. Počas procesu príprav prichádzalo zvonku aj veľa otázok týkajúcich sa toho, či sa to neroztopí alebo nezlomí – ja som stále odpovedala, že sa to nestane, hoci to nikto nemohol vedieť. Pre mňa je i táto skúsenosť silnou referenciou na samotnú tému tiel, ktoré sú v tomto systéme v permanentnej nestabilite a neustále čelia náporu.

Obsah, ktorým sa zaoberám, si už v predstihu predstavujem v konkrétnom médiu. Napríklad v projekte r/Forever Alone (2024) som riešila existujúce vlákno na Reddite, ktorého témou bola osamelosť užívateľov a užívateliek, ktorí a ktoré nezapadajú do normatívneho obrazu atraktívneho človeka a nedokážu si nájsť životného partnera či partnerku. Pri jeho čítaní človek prežíva frustráciu, pri ktorej sa opakujú témy okliešťujúcej heteronormativity, žensko-mužskej binarity a pocitov nedostatočnosti. Zároveň som mala pocit, že vlákno otáča diskusiu smerom k pravicovému vnímaniu, ktoré môže smerovať k stratégiám sebazlepšovania ako maxxxing pozn. snaha o maximalizáciu, zlepšenie). Chcela som pretaviť časti týchto redditových príspevkov do fiktívneho dialógu, a to som už premýšľala v médiu videa. Dvojicu protagonistiek sme nakrúcali na vysokorýchlostný režim, ktorý pridal obrazu pocit 3D efektu, čím som chcela docieliť, aby video korešpondovalo s tekutou a vágnou hranicou identít formovaných na pomedzí digitálneho a fyzického prostredia.

Swarming Tongues, 2025, Foto: Leontína Berková

Vo svojej tvorbe často pracuješ s témou hyperfeminity. Ako vnímaš tento fenomén? Je to pre teba kritika, obhajoba alebo performancia identity?

K téme hyperfeminity som sa dostala počas spomínanej diplomovej práce v roku 2022. Tej som sa venovala ešte približne rok. Vtedy som sa začala intenzívnejšie zaoberať performativitou a popkultúrnymi referenciami. Fascinovalo ma, ako sa v digitálnom priestore, najmä na TikToku, začali objavovať výrazne performované, afektívne gestá ženskosti. Po období pandémie sa roztrhlo vrece algoritmov s ľavičiarskymi bimbo girls, ktoré preslávili postavy ako napríklad Chrissy Chlapecka. V tej dobe bola vnímaná ako figúra, ktorá spopularizovala pojem bimbo ako sebalegitimizujúci pojem z feministickej perspektívy. Ona sama sa definovala ako queer feministická postava, ktorá vedome preberala archetyp „naivnej blondínky“ a metaforicky ho obracala proti patriarchálnym očakávaniam. Jej virálna veta „I don't do it for the male gaze, I do it for my gaze" zaujímavo vystihuje tento postoj – radikálne privlastnenie si vlastnej performatívnej identity mimo rámca nielen mužského, ale akéhokoľvek pohľadu (gaze). Možno tomu rozumiem i tak, že privlastnením si identity, ktorú si z nejakých dôvodov volíme, sa sami vymaňujeme z prednastavených identít, ktoré sa od nás očakávajú.

V diplomovej práci som to čítala ako stratégiu odporu: „hyperfemínna identita“ je vlastne figúra, ktorá sa stala „nefunkčnou“ pre systém, pre patriarchálny pohľad, ktorý očakáva istý typ cudnej, „vhodnej“ ženskosti. Hyperfeminita túto normu preháňa do absurdna, až ju tým rozloží. Je to spôsob, ako si vziať späť moc nad tým, ako ťa svet číta, a ako si to prebrať do vlastných rúk tak radikálne, že už neexistuje spôsob, ako by to systém dokázal absorbovať.

Samozrejme, stále je to veľmi tenká hranica. Aj počas obhajoby diplomovej práce sme hovorili o tom, ako rozlíšiť, kedy ide o vedomú performanciu a kedy o prosté napĺňanie archetypu. Ale mňa práve baví tá nejednoznačnosť a zložitosť tém, ktoré nie sú čierno-biele. Zastávam sa tých, ktoré si túto rolu privlastňujú vedome, a tak provokatívne odmietajú systém, ktorý nás disciplinuje.

Myslíš, že podobný tlak existuje aj pri predstavách o maskulinite? Alebo je to stále primárne ženská téma?

Myslím si, že aj muži čelia extrémnym tlakom na naplnenie „správnej“ maskulinity. Pre mňa je feministický prístup celkové ozdravné nahliadanie na všetky genderové identity, reflektovanie nátlaku týchto rolí, hierarchií a moci.

Her name was Caroline Salem, 2024, Videostill: Kristián Babjár

Zdá sa, že tvojím hlavným rámcom je otázka identity, jej formovanie, performovanie aj rozpor medzi vnútorným a vonkajším „ja“. Čo ťa na tom fascinuje?

K týmto témam sa vraciam vo všetkom, čo robím. Neustále riešim napätie medzi vonkajšou verejnou identitou a vnútorným stotožnením sa, akoby išlo o neustálu snahu prežiť, slobodne existovať v štruktúrach, ktoré nás definujú. To je možno hlavná línia mojej práce: pokus žiť autenticky v systéme, ktorý autenticitu disciplinuje.

V poslednej dobe premýšľam aj kriticky nad tým, že self-obsession je akýmsi nástrojom prežitia v dnešnom svete. Aktuálne ma táto téma zaujíma v rámci konkrétneho typu bábik – tzv. BJD dolls. Okolo týchto BJD’s sú vybudované zberateľské komunity, ktoré si ich upravujú do podoby jednotlivých ideálnych figúr a charakterov, a dôležitou súčasťou zberateľstva je napojenie sa a emočný vzťah majiteľa či majiteľky k bábikám. Rešeršujem si to, vnímam tam rôzne psychologické momenty a spôsoby sebaprojekcie či eskapizmu.                     

Často pracuješ v kolaboráciách s performer(ka)mi, teoretičkami, filmármi. Ako vnímaš svoju úlohu v takýchto kolektívnych projektoch?

Veľmi mi vyhovuje práca, ktorá prepája a ktorá si vyžaduje viacero profesijných a umeleckých oblastí. Je mi bližší model filmového alebo divadelného priemyslu, umeleckej manufaktúry, kde každý svojou zložkou zastupuje určitú umeleckú alebo technickú časť diela a odráža sa to aj pri jeho prezentácii.

Ak je to takýto druh produkcie, ja prinášam koncept alebo réžiu, ale výsledok je tímovou prácou, v ktorej fungujú i autorstvá za každú zložku – tie veci by nevznikli bez tímu. Umelecká produkcia sa aj vo vizuálnom umení  mení, diela sú viac multidisciplinárne, multimediálne, a môj spôsob tvorby nestojí len na samostatnej práci. Spomeniem dve autorské spolupráce: s Markétou Slanou (Paranoia Symphony, 2025, I see everyone getting all the things I want, 2021) a s Jakubom Pohlodkom na performatívnych i výstavných projektoch (Black oil smoke, Paper thin skin, 2025, Mean World Syndrome, 2024, Her name was Caroline Salem, 2024). V týchto spoluprácach som sa veľa naučila, boli založené aj na dôslednej komunikácii a kompromisoch a boli spoločným autorským dielom.

Paranoia Symphony, 2025, Foto: Iryna Drahun

A na záver – čo by si chcela, aby si diváci a diváčky odniesli z tvojich výstav, videí či performancií?

To je ťažké, lebo to zvádza odpovedať, že nejaké ponaučenie, ale nie je to tak. Nejde mi o ponaučenie. Niekedy som možno od svojich diel viac požadovala, aby dodali akési odhodlanie, teraz mi nevadí, ak odídu diváci len s tým, že sa cítia nekomfortne.                

Ide mi skôr o hľadanie spôsobov, ako sa vyrovnať s žitím v tomto svete, ktorý nemusí byť o nejakú dobu lepší, môže byť rovnako zložitý alebo horší. Ako Doris Sisková, kurátorka výstavy Swarming Tongues, spomína v kurátorskom texte – je to i nazeranie na svet podľa myšlienkového konceptu nihilist hope (nihilistická nádej), s ktorým súzniem.

---

Náhľadová fotografia: Lena Gallovičová

---

Nikola Balberčáková (1994, Michalovce) je vizuálna umelkyňa pôsobiaca v Prahe. Je absolventkou VŠVU v Bratislave (Ateliér priestorových komunikácií+) a magisterského štúdia na UMPRUM v Prahe (Studio of Photography). Počas štúdia absolvovala stáž na Newcastle University of Fine Arts. V roku 2024 bola rezidentkou v Aténach (SKUSY), v Tabačke Kulturfabrik v Košiciach, v Dům umění města Brna, v 2023 v Schaubmarovom mlyne v Pezinku. Svoje diela prezentovala na Slovensku i v zahraničí (výber): Swarming Tongues (Staromestská galéria Zichy, Bratislava), Doe vs. Siren: On Metabolization and Shapeshifting (Medium Gallery, Bratislava, 2025), ‘dilithium, chapter 2: doppelgängers‘ (E X I L E Viedeň, 2024), Paranoia Symphony, (v spolupráci s Markétou Slanou, Národní Galerie Praha, 2023), The rotten smell is you (Kunsthalle Bratislava, 2023), Effimisms (MISC Athens, 2023).